Visegrádska spolupráca v znení dokumentu spred jedenástich rokov sa naplnila. Prežila obdobie „visegrádoskepticizmu“ Klausa, prežila Mečiara, prežila aj krásne obdobie jednoznačnej podpory Bratislave, ktorá mala čo doháňať. A nakoniec prežila aj obdobie ochladenia vzťahov pre Orbánove výroky o Benešových dekrétoch.
Poľsko, Maďarsko, Česko a Slovensko netvoria historický celok (najsilnejšie väzby sú maďarsko-slovenské a slovensko-české). Visegrád však tvorí regionálne zoskupenie, ktoré je ako celok vnímané na Západe. Ak by sme sa pozreli len na to, čo onoho času deklarovali Walesa, Havel a Antal, vstupom do Európskej únie by sme na pojem V 4 mohli aj zabudnúť. Nejeden pozorovateľ však tvrdí, že Visegrád bude mať ešte väčší význam v rámci únie.
Európska únia je z hľadiska prijímania rozhodnutí a spoločných záverov skôr voľnejším zväzkom, a po vstupe kandidátov bude aj táto spätosť pätnástky zjavne narušená. Neznamená to však žiaden euroskepticizmus - jednoducho v únii rozhodujú ad hoc zoskupenia záujmov a prím hrajú silní hráči, Nemecko a Francúzsko. Príchodom nových členov sa preskupia aj záujmové skupiny. Malé a stredne veľké krajiny typu visegrádskych nemajú šancu presadzovať svoje záujmy individuálne. Ak sa však pozrieme na mapu, ak spočítame silu danú počtom obyvateľov (okolo 60 miliónov), stáva sa toto zoskupenie veľmi silným hráčom na európskom trhu. Ak dnes euroskeptici hovoria o prílišnom prispôsobovaní sa starým členom únie, tu sa núka protipól. Podobnosť v ekonomike, mentalite a najmä v záujmoch dáva visegrádskemu zoskupeniu nový obsah s jeho silou a schopnosťou kooperovať.
