Fínske leto je krátke, ale intenzívne. Keď slnko vykukne nad horizont a teplota sa vyšplhá na dvadsať stupňov Celzia, parky sa zaplnia piknikujúcimi ľuďmi.
Netrvá dlho a rozdžavotané skupinky sú obkolesené valmi prázdnych plechoviek a fliaš. Pomedzi ne sa bystro mihajú zberači, ktorým haldy plastov, hliníka i skla rýchlo miznú v nadúvajúcich sa igelitkách.
Ak nie sú dotieraví, veseliaci sa im ich ústretovo podávajú: nejeden má s touto aktivitou svoju skúsenosť.
Symbióza je dokonalá: väčšia časť odpadkov je z verejných priestranstiev odprataná ešte pred svitaním a príčinlivý človek si prišiel na niekoľko desiatok eur.
Zbieranie fliaš a plechoviek sa pre mnohých sociálne slabších stalo vítanou formou privyrobenia – až takou populárnou, že si naň začal brúsiť zuby daňový úrad.
Návrh zaplátať štátny rozpočet ošklbaním najchudobnejších z chudobných vyvolal vlnu odporu a nakoniec upadol do zabudnutia. Nie však z etických, ale z technických dôvodov: ako v praxi ukontrolovať neukontrolovateľné a čo s deťmi, ktoré si takto občas prilepšujú k vreckovému? Miera detskej práce v tomto severskom raji by vystrelila do neakceptovateľných výšin.
