Kniha týždňa / Vyrobiť si nepriateľa
Dejiny ponúkajú desiatky svedectiev o vytváraní nepriateľa a práve tie Umberto Eco predstavuje.
Vydavateľstvo Slovart vydalo knihu textov Umberta Eca s názvom Vyrobiť si nepriateľa a iné príležitostné písačky. Ide o „príležitostné písačky“ na rôzne aktuálne a historické témy, ktoré vznikli najmä pre pobavenie čitateľa. Autor jednak detailnejšie rozvíja témy z predchádzajúcich kníh alebo sa venuje novým témam.
Zamýšľa sa, prečo treba mať nepriateľa, prečo sú kauzy ako WikiLeaks a rôzne iné formy odpočúvania verejných osôb dobrým strážcom demokracie, prečo sa utopické krajiny – situované najčastejšie na ostrovoch – nikdy nenájdu, rozoberá, čo je absolútne a relatívne, alebo s vášňou opisuje plameň ako metaforické vyjadrenie pudov.
Hneď prvou je téma vyrábania nepriateľa.
„Pred rokmi som v New Yorku natrafil na taxikára s ťažko dešifrovateľným menom a on mi vysvetlil, že je Pakistanec. Opýtal sa, odkiaľ pochádzam, a ja som mu povedal, že z Talianska. Opýtal sa, koľko nás je, a ohromilo ho, že je nás tak málo a naším jazykom nie je angličtina. Nakoniec sa opýtal, kto sú naši nepriatelia.“ Eco takto opisuje svoju skúsenosť s taxikárom a zároveň rozhovor, ktorý predchádzal napísaniu eseje s názvom Vyrábanie nepriateľa.
Kto sú teda naši nepriateľa a má vytváranie nepriateľa aj nejaké pozitíva? Vytváranie skupín, ľudí, ktorí sú nám podobní, je pre nás jedna z najprirodzenejších vecí. V boji proti nepriateľovi a so zvyšujúcim sa ohrozením máme potrebu sa spájať. S nepriateľstvom nastupuje jednoduchá emócia strachu a kritický rozum prípadne solidarita so skutočným alebo vymysleným nepriateľom ide do úzadia. Zato však rastie súdržnosť s členmi skupiny.
Čo však v prípade, ak nás nijaký nepriateľ neohrozuje? Jediné čo nám ostáva je – vyrobiť si ho.
Radosť z bádania
Eco považuje „vytváranie nepriateľa“ za nevyhnutnosť. Vojna a s tým súvisiaci nepriateľ podľa neho tvorí „základ harmonického rozvoja ľudského spoločenstva“. Vojna podporuje spolupatričnosť a umožňuje skupinám identifikovať sa ako národ. Dejiny ponúkajú desiatky svedectiev o vytváraní nepriateľa a práve tie autor predstavuje. V jednej eseji dokáže spojiť citáty z Cicera, Shakespeara, Wagnera, ale tiež Sartra, Orwella či Hitlera. Spomína vznik kresťanstva, stredoveké nepriateľstvo k Židom, ženám, ale aj k čiernym mačkám či nacistom. Pravdepodobne sa posadí do svojej rozsiahlej knižnice, začíta sa do pôvodných vydaní klasických filozofov a pustí sa do opisu historických myšlienok, ktoré sú často iné, než by sme predpokladali.
Jednou z takých, je napríklad myšlienka talianskeho filozofa a teológa Tomáša Akvinského. Podľa neho sa človek stáva plnohodnotným až po narodení. Ľudský plod vtedy nadobúda rozumovú dušu a práve tá ho robí ľudskou bytosťou. Popiera teda, že rozumová duša existuje v okamihu počatia. Ide o kontroverzný názor najmä preto, že pochádza od kňaza a učiteľa cirkvi.
Umberto Eco sa však nechce zapájať do aktuálnych tém, chce iba vyložiť úvahy slávnych osobností. Jeho hlavným dôvodom je radosť z bádania, zaujíma sa nielen o históriu a filozofiu, ale i o povahu ľudí, spoločenstiev vyvíjajúcich sa v priebehu storočí. Fascinovaný je ľudskými predsudkami a legendami. Kniha je plná citácií z originálnych diel autorov. Eco je zdatný znalec jazykov, a preto si diela i stredovekých autorov prekladá svojpomocne. Neobľubuje interpretácie interpretácií a radšej diskutuje so skutočným autorom, nie prekladateľom knihy, ktorý knihu často i nevedomky dotvára.
Osamelá neresť
Umberto Eco je bibliofil. Je vlastníkom rozsiahlej knižnice plnej starých a originálnych výtlačkov od gréckych, novovekých až po postmoderných filozofov, teológov, vedcov a literárnych klasikov. Pivnicu má až po strop plnú vlastných kníh, prekladov z celého sveta, ktoré potom rozdáva knižniciam, väzniciam a iným inštitúciám. Rád sa v nich prehrabáva, diskutuje a obmieňa za iné – čím staršie, originálnejšie a pôvodnejšie knihy - tým lepšie. Svoju vášeň v zberateľstve nazýva „osamelou neresťou“.
Možno práve tak dospel k názoru, ktorý vyjadril v jednom rozhovore o knihách, že „za svoje poznanie minulosti vďačíme kreténom, hlupákom a odporcom“. Narážal pritom na fakt, že dejiny poznáme len cez komentáre a interpretácie, ktoré vyvolali. V najnovšej knihe preto využíva svoju intelektuálnu hravosť, ponúka osvieženie histórie a rôznych ďalších tém s vlastným komentárom.
Autor: Nina Chybíková
