Píše Dušan Fischer, analytik Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku
Slovensko má ako predsednícka krajina V4 výbornú možnosť ukázať, že to s plnením svojich povinností myslí vážne aj v NATO.
Ruská anexia Krymu a následné pokusy pričleniť si ďalšie časti Ukrajiny prostredníctvom platených polovojenských oddielov vyvolali množstvo otázok. Od preukázateľnej neschopnosti rýchleho dosiahnutia konsenzu medzi krajinami Európskej únie, cez v súčasnosti impotentných garantov bezpečnosti OSN a OBSE až po neskoré objasnenie, o čo vlastne na Ukrajine ide.
Organizácia, ktorá sa pri tom často spomínala, je aj Severoatlantická aliancia.
Pri hodnotení dopadov krízy na bezpečnosť Slovenska sa zástupy analytikov utešovali tým, že členstvom v NATO sme si zaručili bezpečnosť, lebo nás chráni toľko ospevovaný článok 5 Washingtonskej zmluvy, zakladajúcej zmluvy aliancie.
Takže o čom článku 5 v skutočnosti je? V podstate obsahuje tri dôležité posolstvá.
Spojenci sa v ňom zaväzujú, že ozbrojený útok na jedného alebo viac z nich je považovaný za útok na celú alianciu. Rovnako sa zaväzujú, že v takomto prípade v rámci kolektívnej alebo individuálnej obrany podľa čl. 51 Charty OSN pomôžu spojencovi alebo spojencom krokmi, ktoré považujú za nevyhnutné.
Nie automatická pomoc
Čl. 5 teda nehovorí, ako často odznievalo od niektorých analytikov, o automatickej povinnosti 27 krajín poslať všetky svoje vojenské a obranné spôsobilosti, aby ubránili jedného zo spojencov.
Klauzula „ktoré považujú za nevyhnutné“ je veľmi vágna a môže znamenať široké spektrum pomoci. Početné rozhovory s vysokými vojenskými a civilnými predstaviteľmi krajín NATO dali tomuto argumentu za pravdu.
Je teda čl. 5 zbytočný?
