Píše politológ Michal Cirner
Jeho najpravdepodobnejším partnerom je KDH a bolo by to prijateľné politické spojenectvo.
Hromženie nad vzájomným hrkútaním Smeru a KDH by nás nemalo udivovať. Prapodivné a náhodné spojenectvá sú v mladých parlamentných demokraciách s pomerným volebným systémom bežné.
Nefalšovaní „ľavičiari“ typu Ľuboša Blahu musia nad takýmto zväzkom ohŕňať nos, ale Smer skôr vládol so Slotom i Mečiarom, takže keď sa zatnú zuby, pre blaho národa sa všetko dá. Animozity treba dať bokom, veď ide o veľké (dosadiť podľa ľubovôle).
Naše pravicové jednohubky by mali mlčať, tiež koketovali s kadekým. Po parlamentných voľbách 2006 SDKÚ, KDH a SMK mohli skončiť v jednej koalícii s Mečiarovým HZDS. Vtedy najviac váhalo KDH. Pravda, malo prijateľnejšiu ponuku od Smeru, lenže skončilo sa to ináč.
Málokto si už pamätá, že niektoré opatrenia druhej Dzurindovej vlády prešli v parlamente s tichou, ale jasnou podporou HZDS alebo s hlasmi jeho odpadlíkov. Vtedy sme viacerí prižmurovali oči v mene pokroku.
Spojenectvo so Smerom láka aj desí
Vládnuť so Smerom, to je rieka, do ktorej naša pravica ešte nevstúpila. Každý by to chcel skúsiť, ale nikto sa nechce utopiť alebo chytiť nejakú život strpčujúcu pliagu. Pritom do močiara s kamarátmi z mokrej štvrte vbehli už niekoľkokrát a vždy sa zahádzali blatom.
