Píše ombudsmanka Jana Dubovcová
Stačilo pár okamihov, aby sa vedome už dlhší čas nepoužívaný pojem opäť udomácnil vo verejnom priestore namiesto zákonného pojmu reedukačné centrum.
Pojem polepšovňa sa prestal používať, lebo v sebe automaticky obsahuje predpoklad, že dieťa je zlé a treba ho polepšiť. Dať do polepšovne. Zdisciplinovať. „Veď počkaj, keď nebudeš poslúchať, dám ťa do polepšovne!“
Zrejme nato, aby sme vnútorne prijali inú filozofiu prístupu k zanedbaným deťom, nestačí dať nový pojem do zákona.
Robo je v Reedukačnom centre v Hlohovci už rok. Rád fotí, učí sa používať počítač a ako samouk sa venuje angličtine. Spolu s ďalšími chlapcami aj on vyrozprával svoj príbeh prezidentovi počas spoločného obeda. Na rozdiel od iných chovancov trávia štyria chlapci v zariadení aj leto. Dvaja prišli z detského domova. V útlom veku sa dostali k alkoholu, hoci boli pod dohľadom štátnej inštitúcie a vychovávateľov v detskom domove.
Podľa časti verejnosti zlyhali deti. Podľa mňa sme zlyhali my dospelí, ktorí sa o tieto deti máme starať. Buď nemajú rodinu, alebo sa o ne nedokázala postarať. No niektorí z nás veľkých si myslíme, že namiesto starostlivosti ich máme vytrestať a polepšiť.
Časť spoločnosti a odborníkov aj dnes hovorí, že dieťa v reedukačnom centre je zlé a musí sa polepšiť. Najlepšie disciplínou. Treba ho mať pod kontrolou, sledovať, bodovať dobrými a zlými bodmi, trestať, izolovať. Aký hlad? Veď kedy doma takto jedli - päťkrát denne za 2,43 až tri eurá?
Deti sa však nerodia zlé. Rodia sa zdravé alebo choré, ale nerodia sa zlé. Rovnako ako pre existenciu demokracie nestačí iba prijať písané pravidlá s pekným obsahom, ale pre jej dobré fungovanie je nevyhnutná aj existencia demokratického prostredia, a najmä vôľa k demokracii, tak aj v prípade dieťaťa pre jeho zdravý vývoj nestačí, že sa narodilo.
Reedukačné centrá nie sú väznice
Aj na základe takýchto názorov sa takmer nepriestrelne sformovala verejná mienka, že v reedukačných centrách sú deti, ktoré sú zločincami. Páchateľmi závažných trestných činov, pred ktorými treba izolovať spoločnosť, chrániť dobré deti a dokonca aj ľudí, ktorí s nimi pracujú. Aj preto sú tieto centrá často umiestnené v starých budovách, s mrežami na oknách, vzdialené od centier obcí a v niektorých z nich pracujú aj zamestnanci s kvalifikáciou bývalý člen väzenskej stráže. Aspoň na nočnú.
Na Slovensku je ustanovená trestná zodpovednosť od 14 rokov. Za zločiny a trestné činy možno mladistvých páchateľov odsúdiť na trest odňatia slobody, ktorý si odpykávajú v nápravnovýchovnom ústave pre mladistvých, teda vo väznici. Podľa prieskumu, ktorý som robila v uplynulých týždňoch o dodržiavaní základných práv v nápravnovýchovnom zariadení pre mladistvých, si v júni 2014 odpykávalo trest odňatia slobody iba 57 mladistvých páchateľov chlapcov a tri dievčatá.
Niekoľko sto detí však nie je v reedukačných zariadeniach za trest, lebo niečo spáchali a boli odsúdené ako mladiství do väzenia, ale preto, že zlyhalo okolie, ktoré im malo pomôcť, a preto im musí pomôcť štát. Uznávam, že je jednoduchšie odsudzovať a zatracovať od útleho veku záškolákov, malých zlodejov, samorasty, ako sa k ich problémom dospelácky postaviť a seriózne ich riešiť v najlepšom záujme dieťaťa. Lenže to nie je systémové riešenie.
Bez voľby
Reedukačné centrá majú zo zákona ustanovený účel poskytovať deťom do 18, 19 rokov výchovu a vzdelávanie vrátane prípravy na povolanie. S cieľom ich opätovného začlenenia do pôvodného sociálneho prostredia. Zarážajúce je, že pri takto zákonom ustanovenom účele reedukácie – návrat do pôvodného sociálneho prostredia - sa počas reedukácie dieťaťa s jeho pôvodným prostredím a rodinou pracuje iba zriedkavo. Prostredie, z ktorého dieťa pochádza, však často zodpovedá za to, že dieťa zlyhalo.
Systém reedukácie, tak ako sa v súčasnosti u nás uskutočňuje, je spôsobilý porušovať základné práva detí a nezaručuje im osobitnú ochranu. Predovšetkým okrem ústavnej výchovy nemáme pre tieto deti inú alternatívu. Deti sú umiestňované do ústavnej výchovy často podľa toho, kde je práve voľné miesto, a nie podľa ich individuálnych osobných daností, výchovných potrieb, vlôh. Pred umiestnením neprechádzajú diagnostikovaním v diagnostických pracoviskách.
Systém umiestňovania detí a aj následnej reedukácie je nastavený prioritne tak, aby zabezpečoval bezproblémový chod inštitúcií, záujem dieťaťa je druhoradý. Dieťa bez ohľadu na svoje schopnosti a na svoje predchádzajúce vzdelávanie pokračuje vo vzdelávaní podľa toho, na čo je zamerané reedukačné centrum (šička, maliar, stolár). Má obmedzený výber povolania.
Otázna je aj úroveň kvality a rozsah centrami poskytovaného vzdelávania, ktoré nie sú vždy porovnateľné so vzdelávaním v bežných školách. Deti sú vychovávané v ústavnej disciplíne, nie sú vedené k samostatnosti. Po skončení reedukácie môžu ostať a často ostávajú bez pomoci už vo veku 18, 19 rokov. Napriek tomu, koľko finančných a ľudských zdrojov štát do reedukácie dieťaťa investoval, systematicky nevyhodnocuje úspešnosť tohto procesu a jeho nastavenia.
Súčasný systém treba zmeniť. Je načase aj mentálne vo vzťahu k deťom konečne opustiť polepšovňu ako dobrý spôsob výchovy a prejsť na vhodnejšiu prácu s deťmi reedukáciou. Je samozrejmé, že verejný ochranca práv v záujme ochrany práv detí navrhuje konkrétne opatrenia. Skoncovanie s fyzickými trestami, vystrihaním vlasov či povinnými gynekologickými prehliadkami a naposledy aj zvýšenie stravného na nákup potravín pre deti, považujem za prvé kroky správnym smerom na ceste preč z polepšovne.
Autor: Jana Dubovcová
