Mám na mysli nás, chodcov. V tejto chvíli som chodec. Keď sedím v aute, som šofér a chodci mi lezú na nervy.
Sú nedisciplinovaní, na priechody vchádzajú na červenú, pobehujú po ceste aj tam, kde nie je priechod, ak nie je na priechode semafor, vlečú sa, ako keby sme my, šoféri, boli povinní čakať, kým sa im uráči prejsť na druhú stranu, čo nás nesmierne znervózňuje, zvlášť preto, že sme povinní.
Keď človek sedí za volantom a ešte k tomu v nejakom lepšom, alebo aspoň väčšom aute, nezdá sa mu logické, aby dával prednosť niekomu, kto ide pešo.
Keď sedíme za volantom zdá sa nám, že chodci by si mali dobre rozmyslieť, či vôbec vstúpia na vozovku. Veď majú predsa chodník a ten im, dočerta, musí stačiť. Takto rozmýšľam, keď som šofér. Ale v tejto chvíli som chodec.
Keď som chodec, nedokážem sa zmieriť s vynálezom auta. Neviem pochopiť, prečo šoféri stále trúbia na nás chodcov, ako keby sme neboli súčasťou cestnej premávky.
Prečo na nás vykrikujú, ako napríklad minule na mňa, keď som utekal (ak sa to tak dá nazvať) po priechode na červenú, lebo som nestihol zelenú a ponáhľal som sa do kaviarne. Niekoľko áut na mňa trúbilo a jeden šofér zakričal: „Je červená, pre teba to neplatí?“
