Turecko sa na Západe dlho oslavovalo ako úspešný príklad toho, že demokracia môže byť kompatibilná s islamom.
Bol to vždy trochu sebaklam, Turecko ani pred nástupom islamistov nebolo demokraciou v západnom zmysle. „Strážcom demokracie“ a sekulárneho štátu bola veľmi nedemokraticky armáda, menšiny utlačovali, slobodu médií a slova tvrdo obmedzovali, vládol kult osobnosti zakladateľa štátu Atatürka a napriek deklarovanému sekulárnemu charakteru štátu mali veľký vplyv ortodoxné náboženské inštitúcie.
V porovnaní s ostatnými moslimskými krajinami však bolo Turecko aspoň akotak fungujúcim parlamentným systémom s mnohými prvkami právneho štátu. A zdalo sa, že môže pomaly k skutočnej demokracii smerovať.
