Píše Jan-Werner Mueller,
profesor politológie na Princetonskej univerzite
© Project Syndicate, 2014
Tureckým prezidentom sa stane úspešný populista, ktorému voliči odpustili naozaj veľa. Úspech politikov, akým je aj Recep Tayyip Erdogan, spočíva v tom, že spoločnosť rozdelia na dobrých a zlých.
Víťazstvo Recepa Tayyipa Erdogana v prvých priamych prezidentských voľbách v Turecku neprekvapilo. Erdogan je populárny a doterajší premiér od roku 2003 zaznamenal vlnu ekonomických úspechov. Lenže zároveň je aj populista, ktorý vytrvalo stupňuje svoj vplyv na štát a médiá. Popritom démonizuje všetkých svojich kritikov (vrátane bývalých spojencov, akým je klerik Fethullah Gülen, ktorý sa z krajiny odsťahoval).
Podobne ako u iných populistických politikov, ako je maďarský predseda vlády Viktor Orbán či bol Hugo Chávez vo Venezuele, porovnanie Erdoganových volebných sľubov s jeho výkonom v úrade vyvoláva rozpaky.
Takýto výpočet sa začína útokmi na skorumpovanosť oponentov a ich obviňovanie zo zneužívania štátu v prospech im slúžiaceho politického establishmentu, ktorý ignoruje záujmy bežných ľudí. Lenže keď získajú moc, správajú sa presne tak isto a štát spravujú, akoby bol majetkom ich alebo ich politickej strany, pričom sa na korupcii buď priamo podieľajú, alebo ju aspoň prehliadajú.
Toto zjavné pokrytectvo však zvyčajne populistom vo voľbách neublíži. Napokon, Erdoganov úspech to jednoznačne potvrdzuje. Prečo?
