Píše publicista Juraj Hrabko
Ostatní, ktorí spolu s ním porušili v tejto súvislosti ústavu, zostali ticho, hoci dobre vedeli, čo činia, keď zákon schvaľovali. O nesúlade zákona s ústavou totiž nevedel iba ten, kto to vedieť nechcel.
Iná vec sú argumenty (presnejšie dôvody), ktoré bývalý predseda parlamentu v tejto súvislosti použil. Neobstojí žiadny. Tým nie je povedané, že nemôže mať na vec vlastný názor, napríklad, že rozpor s ústavou „by bolo možné konštatovať iba v prípade, keby išlo o selektívne zníženie platov sudcov, pričom ostatné platy ústavných činiteľov a pracovníkov vo verejnom sektore by zostali nedotknuté“. Ale iba to, že každý poslanec a šéf parlamentu obzvlášť, by mali pri schvaľovaní zákonov dbať aj na to, či postupujú v súlade s ústavou, alebo nie. Fakt, že každý predseda parlamentu samostatného Slovenska si suverénne základný zákon nectí, nemôže byť a ani nie je ospravedlním – stačí si pozrieť rozhodnutia Ústavného súdu, ktorých je už za tie roky viac ako veľa.
