KNIHA TÝŽDŇA / ČAKANIE NA DEJINY
Medzi etapami literatúry sa nedajú robiť hrubé čiary, tobôž nie na základe politických medzníkov
Text knihy Valéra Mikulu Čakanie na dejiny -State k slovenskej literárnej histórii (Univerzita Komenského Bratislava) je nabitý informáciami z dejín literatúry. Tri kapitoly s viacerými časťami nepredstavujú jednoliaty celok s presnou chronológiou a rovnakými žánrami; niektoré štúdie mali do vydania tejto knihy iba francúzsku verziu.
Spoluautorkou častí Od reality k realizmu a osobitne Realizmus na ceste k moderne je Marcela Mikulová, ktorá vysvetľuje komplikovanosť daného obdobia. Texty o realizme a moderne sú zaujímavé najmä porovnávaním so svetovou literatúrou, keď napríklad romantizmus u nás vrcholil v čase kulminácie realizmu v iných literatúrach. Mikula dokonca uvažuje, že „možno naozaj ani nemáme skutočne realistických spisovateľov – iba takých, ktorí sa k realite viac či menej priblížili“.
Nový pohľad na periodizáciu literatúry
Autor hovorí o permanentnej nespokojnosti so všetkými dejinami literatúry, ktoré vyšli z rôznych názorových táborov. Ponúka nový, doteraz oficiálne nerešpektovaný pohľad na periodizáciu literatúry. „Aj slovenská literatúra sa vo významne prevažujúcej časti svojej doterajšej existencie vyvíjala v rámci multietnických či viacnárodných štátov.“ Toto podopiera historickými faktami, keď literatúra od zániku Veľkej Moravy bola súčasťou väčších celkov a s tým súvisela aj jej rôzna jazyková podoba.
Mikula odkrýva v knihe to, čo sa v doterajších dejinách iba konštatovalo: ide napríklad o tri fázy „príjmu poetizmu v slovenskom básnickom prostredí“, o rolu sonetu v 50. až 70. rokoch minulého storočia i o „červené“50. a„zlaté“ 60. roky. S veľkou dávkou irónie a sarkazmu hodnotí socialistický realizmus. V tej súvislosti rúca mnohé zakódované ideálne predstavy o niektorých autoroch. „Prvú polovicu päťdesiatych rokov tak vo všeobecnosti charakterizuje výrazný úpadok literárnej kultúry spolu s degeneráciou jej etického rozmeru.“
Sedemdesiate roky hodnotí ako mäkkú recidívu 50. rokov, na konci osemdesiatych rokov ide o „otvorenú paródiu socialistického realizmu“ a 90. roky, najmä v ich druhej polovici, sú už v podstate ničím nepoznačené. Mikula zakomponoval do charakteristiky týchto rokov aj autorov, ktorí sa dnes spomínajú bez viny, ale časťou svojej tvorby slúžili ideológii normalizácie („pozitívna kompromitácia“). Autor v ich tvorbe nachádza dokonca prvky schematizmu a hovorí o tieni päťdesiatych rokov. Ten bol najtvrdší do roku 1956, a práve vtedy nastupuje generácia ´56 okolo Mladej tvorby, ožíva neomodernizmus a postmoderna, prichádzajú konkretisti, Osamelí bežci...
„Domáca cesta“ k socialistickému realizmu
Príťažlivý je názov skice o „domácej ceste“ k socialistickému realizmu (Od proletárskej k lumpenproletárskej poézii); v nej autor definuje zdroje slovenského socialistického realizmu a jeho etapy. Rovnako zaujímavá je štúdia o „jednom mýte“ (Dedinský ľud – „zlatý“ či „opitý“?). „Zlaté šesťdesiate“ však predstavujú i literatúru novú, autonómnu a rôznorodú aj tým, že sa vrátili autori, ktorí dovtedy nemali publikačné možnosti. Valér Mikula postupne, stručne a výstižne charakterizuje 60. až 80. roky a dostáva sa až k rokom „šialeným“ deväťdesiatym. „Pre bezprostredne ponovembrové obdobie je tak charakteristická nebývalá divergentnosť poetík, ktoré majú často hybridný charakter.“ Aj o týchto rokoch vypovedá na malej ploche veľa, uvádza napríklad autorov niekdajšej „šedej zóny“, „barbarskú generáciu“, tzv. ženské písanie, v poézii pripomína „text generation“. Mikula označuje deväťdesiate roky za obdobie, ktorým sa „v slovenskej literatúre nielen jedna epocha skončila, ale zrejme aj druhá začala“.
Dva druhy literárnych vedcov
Autor završuje knihu dvoma úvahami: Hodnoty a literárne dejiny a Estetikum či politikum? V prvej sa zaoberá literárnymi vedcami, „ktorí o dejinách literatúry teoretizujú, a zväčša dobre“, a tými, „ktorí dejiny literatúry píšu – a zväčša zle“. Dodáva však, že „dokonalé dejiny literatúry neexistujú“. Obidve úvahy sú bohaté na teóriu z rôznych humanitných vied, ktorá je pre autora dôkazovým materiálom o tom, že medzi etapami literatúry sa nedajú robiť hrubé čiary, tobôž nie na základe politických medzníkov, ktoré boli určujúce za éry komunizmu, ale, žiaľ, pretrvávajú aj po novembri, len s opačným hodnotovým znamienkom.
Preto navrhuje vytvoriť periodizáciu, ktorá by vychádzala z estetických kritérií. Prvým krokom je odstrániť hranicu oddeľujúcu literatúru pred rokom 1989 a po ňom a vnímať celých vyše šesťdesiat rokov ako jeden celok. „Stále chýbajú periodické rámce extrahované z literatúry, nie z politiky.“
Valér Mikula touto knihou odhalil a narušil zaužívané stereotypy pri periodizácii literatúry, a preto by sa mohla stať dôležitým základom pre budúce dejiny najmä o literatúre po (povedané s autorom) komunistickom prevrate vo februári 1948. Sám však podotýka, že texty knihy sú iba state k dejinám slovenskej literatúry, preto Čakanie na dejiny.
