Píše John Maxwell Hamilton (1947),
profesor žurnalistiky na Louisianskej štátnej univerzite
Pred sto rokmi a niekoľkými dňami vpochodovali nemecké jednotky do Belgicka, za čo Londýn vyhlásil Berlínu vojnu. Ani nie o hodinu neskôr poslal do Lamanšského prielivu loď Alert.
Za súmraku, v hustom daždi a silnom vetre posádka prerušila päť najdôležitejších atlantických káblov, ktoré spájali Nemecko s Amerikou.
Po zvyšok vojny bola nemecká schopnosť komunikovať so zahraničím, dokonca aj s mnohými svojimi ambasádami, obmedzená.
Kresba: Vizár
Srdcia a mysle
Dnes považujeme za prirodzené, že informačná vojna – či už ide o narušenie počítačových systémov iných krajín, monitorovanie telefónnych hovorov obyvateľstva s cieľom odhalenia teroristickej hrozby, alebo využívanie sociálnych sietí na formovanie zahraničnej verejnej mienky – je kľúčovým nástrojom národnej bezpečnosti.
Tieto opatrenia a debaty o tom, kde v demokracii ležia ich hranice, sa zdajú bezprecedentné, pretože sa pri nich používajú nové technológie. Ale prakticky všetko naše znepokojenie z takýchto postupov má svoje korene už vo veľkej vojne, zvlášť v jej prvých hodinách, keď začala svoju prácu posádka lode Alert.
Zmienka o tom, že treba získať „srdcia a mysle“ miestneho obyvateľstva, tak bežná v diskusiách o súčasných vojnách, sa používala pred sto rokmi nielen v súvislosti so zahraničím, ale aj s domácimi obyvateľmi.
Bezprecedentný rozsah prvej svetovej vojny si vyžadoval masovú domácu mobilizáciu. Vlády museli presviedčať svojich občanov, aby slúžili v armáde alebo, ak zostanú doma, chránili vzácne zdroje, platili vyššie dane, kupovali si vojnové dlhopisy a vlastenecky podporovali vojnu počas celého krviprelievania.
Čo sa povie a zamlčí
Ako ukazujú Briti, ktorí šprintovali, aby prerušili komunikačné kanály, všetky bojujúce štáty začali bojovať aj na poli propagandy.
V tie isté dni ako Nemci napadli Belgicko, vydal Berlín Bielu knihu, ktorá ospravedlňovala jeho akcie.
