Ak chce napríklad zástanca bývalého režimu pôsobivo argumentovať, bude sa opierať skôr o poslednú socialistickú dekádu, ktorá bola typická uvoľnením režimu a prísľubmi „perestrojky“. Ak začne oponent vyťahovať zločiny komunizmu z 50. rokov, vyznie opticky slabšie, keďže uteká kamsi do vzdialenej minulosti. Dlhé rady na mandarínky však tiež nevyznejú ako dostatočná protiváha plnej zamestnanosti a bytom prideľovaným zadarmo… Neboli nakoniec „roky osemdesiate“ slovenským zlatým vekom?
Podobný „únik do minulosti“ občas realizujú aj komunisti. Keďže otváranie sa nožníc medzi ekonomikou ČSSR a povedzme Rakúska bolo najzjavnejšie práve v 80. rokoch, radi argumentujú pozdvihnutím Slovenska zo zaostalej agrárnej krajiny na priemyselnú.
Proces industrializácie však prebiehal práve v období najťažších politických represií, od ktorých sa komunisti tak radi odťahujú. V povojnových rokoch dokázal totalitný režim istý čas ekonomicky držať krok s demokratickými krajinami, v 80. rokoch sa im čiastočne snažil priblížiť v otázke ľudských práv. V obidvoch prípadoch nemohol byť dlhodobo úspešný - „demokratický autoritatívny“ systém je rovnakou kontradikciou ako suchá voda.
Neschopnosť centrálne riadenej ekonomiky riešiť efektívne jednotlivé lokálne problémy pekne demonštruje nedávna skúsenosť z Kuby - kolega tam objavil otvorený obchod, v ktorom bol namiesto tovaru len španielsky nápis „Nič nemáme“. Celý deň tam však povinne sedela predavačka, ktorej normálne bežala výplata… Netreba zdôrazňovať, že „veľké“ problémy vznikajú práve agregáciou množstva tých „malých“.
