V električke na ceste zo školy domov sme kedysi s mamou často stretávali pána Peterku. Bol to jeden z našich susedov a známych. V detstve vo mne budil rešpekt a zvedavosť. Tvrdohlavý starý pán, tak o ňom hovorili dospelí. Oblečený ako turista – v tej dobe to znamenalo, že mal na sebe tmavozelené nohavice z dosť hrubej látky a v ruke vždy palicu. To bola uniforma. Pýtala som sa mamy, čo vlastne pán Peterka robí a ona mi povedala, že chodí na dlhé prechádzky. V Bratislave a do okolia - do Malých Karpát.
Jeho manželka pani Peterková bola pani, ktorá mi ušila prvé princeznovské šaty na karneval. Po tom, čo som bola šašo a Indián, som sa konečne prepracovala k správnemu gendru. Žiaľ, tento zdanlivo víťazný moment mi strpčilo dievčatko sediace v škôlke oproti mne pri obede. „Také škaredé dieťa a také pekné šaty,“ poznamenalo ponad hrnček s kakaom.
