Píše rektor BISLA Samuel Abrahám
Ak sú ľudia postavení pred osudovú voľbu zachovať si rovnú chrbtovú kosť alebo prežiť, drvivá väčšina zlyhá. Dnešné časy sú výnimočné v tom, že nás pred takéto rozhodnutie nestavajú.
Opäť je tu 21. august, výročie okupácie Československa v roku 1968. Médiá deň-dva prezentujú toto násilné ukončenie Pražskej jari a povrchne sa zrekapitulujú príčiny a dôsledky okupácie. Kritici Pražskej jari zdôrazňujú, že to, čo viedlo k okupácii, bolo bez nádeje na úspech.
Komunisti reformovali komunistov v režime, ktorý sa reformovať nedal. Obhajcovia Pražskej jari zas tvrdia, že Československo v roku 1968 bola posledná šanca zreformovať komunistický režim. To však Moskva nemohla dopustiť, zhodnú sa obaja, pretože žiadne impérium nemá a nechce mať ľudskú tvár.
Inváziu samotnú nemožno vnímať izolovane. Bola to tragická epizóda v dvadsaťročnom období, ktoré sa začalo kongresom spisovateľov v roku 1967, organizovanom Jurajom Špitzerom (minulý týždeň by sa dožil 95 rokov), na ktorom najodvážnejšie prejavy Milana Kunderu a Ludvíka Vaculíka rozprúdili spoločenskú a politickú diskusiu v celej krajine.
