Píše Stephen Mihm, profesor histórie na University of Georgia
Z minulosti poznáme prípady, keď to pomohlo, ale toto je len chaotický a improvizovaný pokus o karanténu.
Spolu s tým, ako epidémii eboly podlieha čoraz viac obetí, africké vlády v Sierre Leone, Guinei a Libérii vytvorili „sanitárny kordón“, v ktorom môžu vojaci násilím izolovať obyvateľov v oblastiach s najväčším výskytom ochorení.
Pomôže to? Niektorí komentátori pripomínajú, že by to mohlo fungovať ako v roku 1995, keď nákaza prepukla v Kikwite v Kongu. V tomto prípade dal diktátor Mobutu Sese Seko obohnať postihnuté mesto, aby zabránil šíreniu choroby.
Odhliadnuc od toho, že v roku 1995 išlo malé a izolované územie, kým teraz epidémia prepukla na viacerých miestach, takýto typ opatrenia – známy tiež ako „pušková karanténa“ – má za sebou pochybnú históriu.
Na rozdiel od bežnej medicínskej karantény, počas ktorej sa izolujú len nakazení jednotlivci, sanitárny kordón takéto rozdiely neuznáva. K chorým i zdravým pristupuje rovnako, všetkých nútene udržiava na vymedzenom území.
Čierna smrť
Kordóny majú dve podoby. Prvý je známy ako obranná izolácia. Zdravá populácia sa pri ňom izoluje od okolia a neumožní nikomu dostať sa dnu. Druhá verzia je známa ako preventívna blokáda. Pri tejto stratégii (momentálne sa uplatňuje v Afrike) je cieľom obkľúčiť miesto vypuknutia epidémie a zabrániť všetkým ľuďom zo zasiahnutej oblasti v odchode.
Nie je náhoda, že to pripomína stredoveké obliehacie techniky. Keď v 14. storočí dorazila do Európy čierna smrť, vytvorili talianske mestské štáty dômyselný systém kordónov, aby zamedzili ďalšiemu prepuknutiu choroby.
Podľa historických geografov Andrewa Cliffa a Mathewa Smallman-Raynora boli v tomto najaktívnejšie kniežatstvá v severnom Taliansku. Boli strategicky umiestnené, aby mohli profitovať z obchodu medzi Európou a Áziou, a boli tiež prvými miestami, kam so sebou cestovatelia prinášali choroby, obzvlášť mor.
