Architekta Štefana Svetka si pamätáme ako autora rozhlasu a iných solitérov, no nezabudnime, že sám si najviac cenil dodnes modernú bytovú výstavbu, čo navrhol na niekdajšej bratislavskej „februárke“ alebo rodinné domy, čo sa mu podarilo postaviť tak, aby sa v nich dobre bývalo a pracovalo ľuďom, ktorých on nazýval gazdami. Bol som pri tom, keď odhováral svojho priateľa od predaja domu vetou „gazda by to nikdy neurobil“.
Priateľ však tvrdil, že dom je v zlom stave, a predal ho. Až keď po predaji päťdesiatnásobne stúpla cena pozemku, pochopil Svetkovo varovanie: nesprával sa k domu ako dobrý gazda a jeho predaj sa mu ako zlému gazdovi nevyplatil.
Vravím „dobrý, zlý“, ale Štefan Svetko používal slovo gazda bez prívlastku. Keď ho použil, automaticky hovoril o dobrom gazdovi – zlého si ani nevedel predstaviť.
A je to tak: slovenské slovo gazda nepomenúva len človeka, ale aj jeho cnosť. Spisovateľ Rudolf Sloboda píše kdesi o spoľahlivom vzťahu, čo mal so svojím gazdom dokonca aj na vešiaku visiaci klobúk. Gazdovská hrdosť bola odjakživa tajnou zbraňou stredoeurópskych národov. Pred expanzívnymi chúťkami mocnejších cúvali ich vladári, vždy to však na svojej pôde ustáli ich gazdovia.
Uvedomil som si to aj tohto leta, keď sme pobudli týždeň v Oraviciach. Krásny horský chotár Oravice patrí už stáročia Tvrdošínu – a Tvrdošanci sa k nemu celý ten čas správajú gazdovsky starostlivo. Dnes – iste aj vďaka eurofondom – zveľadili Oravice priam rozprávkovo. Dokonale je zregulovaná rieka Oravica – a hneď vedľa nej, na teplých minerálnych prameňoch, vyrástol kúpeľný areál. Na lúkach ovečky, na salašoch dostanete ovčí syr, hrudkový aj údený, a v susedných dedinách Vitanovej či Liesku čokoľvek, na čo si len spomeniete. Jeden príklad za všetky – spišské párky.
