KNIHA TÝŽDŇA / Když smrtelníci spí
Kurt Vonnegut Jr. nám ukazuje, akí sme mohli byť, keby sme neboli takí, akí sme
Když smrtelníci spí je súbor šestnástich poviedok, ktoré Kurt Vonnegut Jr. napísal na začiatku svojej literárnej dráhy. Knihu vydalo Argo vo výbornom preklade Petra Štádlera a so šarmantne napísaným predslovom. Jeho autorom je americký spisovateľ a aktivista v oblasti ľudských práv Dave Eggers, známy spoločensko-kritickým bestsellerom Srdcervúce dielo ohromujúceho génia.
Bytostný humanizmus
Kurt Vonnegut Jr. (1922 – 2007) pochádzal z rodiny nemeckých voľnomyšlienkarov, pričom za modernú formu voľnomyšlienkarstva považoval humanizmus. „Som humanista, čo aspoň sčasti znamená, že sa snažím správať sa slušne aj bez toho, aby som za to po smrti čakal odmenu či trest,“ napísal raz o rozhodujúcej hodnote vlastnej životnej orientácie.
Vo februári 1945 bol svedkom bombardovania Drážďan a ako zajatec pomáhal odstraňovať a páliť haldy mŕtvych tiel. Neskôr bránil ľudské práva v American Civil Liberties Union a zaoberal sa morálnymi a politickými otázkami, formulujúc svoje stanoviská ako, povedzme, Lawrence Ferlinghetti: nekompromisne, ako by mohla potvrdiť administratíva Georgea W. Busha, ktorú obvinil z politického avanturizmu a militarizmu.
Vonnegut nikdy nesníval americký sen. Znepokojovalo ho, že humanizmus a spoločenský pokrok uviazli na plytčine bezperspektívnosti, že tradičné hodnoty ľudského spolunažívania sú valcované naším hmotárstvom, egoizmom, túžbou po vplyve a moci i ďalšími fetišmi doby, ktorú si vytvárame na svoj obraz, v súlade s tými najlepšími predstavami o sebe.
Po dlhé roky nám odkazoval, že ľudia sú nenapraviteľne zlí a skazení, no zároveň by mohli byť oveľa lepší, ako sa zdajú. A zdá sa, že iní nie sú ani v jeho raných poviedkach.
Peniaze ako literárna postava
Tá s názvom Jenny trochu pripomína románový debut Mechanické piano z roku 1952, v ktorom stroje nahrádzajú ľudí. George si zostrojí chladničku v tvare ženy – lepšiu kópiu svojej manželky Nancy. Lepšiu preto, lebo ju ovláda. Napokon sa však z tohto náhradného a paralelného sveta vráti k Nancy, ktorá vážne ochorie. V závere poviedky Plnou parou vpred sa dá na ústup aj Earl, dovtedy žijúci vo svete svojich vláčikov, ktorý patrí iba jemu a funguje tak, ako on chce. Poviedka Epizootie tematizuje šíriace sa samovraždy ako spoľahlivý prostriedok na dosiahnutie majetku, pravda, ak je samovrah dobre a včas poistený. V takom prípade môže zanechať svojim konzumne založeným pozostalým dvojznačný odkaz: „Urobil som to, aby ste mali všetko, čo si zaslúžite.“
A znovu starý známy leitmotív: v poviedke Reč peňazí „mrzký kov“ bolestne zasahuje do osudov dvoch ľudí. Drobný obchodník Ben práve skrachoval, zatiaľ čo Rose, ktorej istý Joel Kilraine odkázal dvanásť miliónov dolárov, je zoči-voči náhle nadobudnutému bohatstvu zneistená a bezradná. Rodiaca sa láska oboch sa ocitá v tieni peňazí, čiže i podozrenia zo zištnosti, čo je moment, ktorý Vonnegut zvýrazní prizvaním tretej, alegorickej postavy. Je ňou Kilraineovo imanie, ktoré po tom, ako preniklo do vnútra Bena a Rose, ironicky a sarkasticky vstupuje aj do ich dialógov. Nepíše sa však rok 1969, keď autorovi vyšiel protivojnový román Bitúnok č. 5, v ktorom hlavný hrdina Billy Pilgrim má na svoj život taký bezvýznamný vplyv. Preto poviedka v samom závere môže čitateľom sprostredkovať až oslobodzujúci pocit úľavy.
Samotná kniha je pritom čitateľský zážitok, podčiarknutý Vonnegutovou schopnosťou byť variabilný a invenčný v narábaní s reálnymi a fantastickými prvkami, so štylistickými figúrami a literárnymi žánrami. A tak mnohé texty, zovreté v pevných štruktúrach i uvoľnenejšie, balansujú na hraniciach medzi groteskou, fraškou a paródiou, fiktívnym sa v nich prelína s fantastickým, dramatické s humorným, plytké či nízke so vzletným a vznešeným. Všetky poviedky však tvoria ucelenú filozofickú úvahu o zmysle ľudskej existencie.
Mimochodom, humor. Je vonnegutovský, samozrejme, ale zavše nás odkazuje na prózy Marka Twaina či Stephena Leacocka: „Izbička pre hostí vyzývala, aby ste si urobili pohodlie, no zároveň nezastierala, že to nejde... Postupovala rázne, rýchlo, pri chôdzi si div že nevykračovala... Pri tanci panovala taká zhoda, že celá diskusia sa zredukovala na akýsi verbálny ďalekopis, pripomínajúci astmu...“
Škoda že aj tie najlepšie knihy človek raz prečíta do konca...
