Tak sme v elitnom klube - takto by začal Švejk vysvetľovanie pani Müllerovej, ktorá by pravdepodobne nepochopila, prečo netiahneme ani na Belehrad, ani nikde inde. Švejk by vysvetlil, že patriť k elite je dobré, lebo z toho vyplýva niekoľko vymožeností. Budeme lepšie žiť, bývať, môžeme si viac dovoliť a na chudobu socialisticko-postsocialistickú budeme len spomínať.
Také jednoduché to nie je. Radosť z pozvánky je na mieste a o prínosoch a nových povinnostiach si ešte niekoľko tisíc strán názorov vymeníme. Pravdepodobne však budeme musieť pochopiť aj skutočný význam spojenia slov: patriť k elite. Mnohým sa totiž pred očami rysujú malebné domčeky v štýle podnikateľského baroka. Možno vidíme aj väčšie limuzíny pred našimi barakmi a snívame nie o dvoch, ale o troch zahraničných dovolenkách ročne.
Patriť k elite však neznamená len hmotné statky. Respektíve znamená to oveľa viac. Ak už niekto bol v severských krajinách, v štátoch Beneluxu alebo v priemyselných oblastiach Nemecka, musel si všimnúť jednoduchosť hraničiacu s puritánstvom v živote tzv. priemerných ľudí. Holanďania jazdia s radosťou na bicykloch: žiadne strachy, napriek ich HDP sú to skôr také naše bývalé ukrajiny, bez prevodoviek a blikajúcich nápisov. Sú lacné, jednoduché, ale svoj účel spĺňajú. V mestách parkujú tisíce bicyklov, na ktoré by si veru slovenský dospievajúci ani nesadol. Fín zariaďuje (a to znovu napriek vysokému HDP na obyvateľa) svoj byt puritánsky, ale kvalitne. V jeho domácnosti sa hrajú farby a jednoducho spracované prírodné materiály vytvárajú teplo domova štýlom, ktorý majetnejšie vrstvy na Slovensku nijako nie je schopný osloviť. Švéd, Dán a Holanďan neinvestuje do záclon. Ani do ohrád, ktoré by stáli asi toľko ako ďalšia izba.
