Píše publicista Tomáš Forró
Varšavské povstanie je pre Poliakov po Katyni ďalšia národná trauma a osobitá historická skúsenosť. Nie je však len o drvivej porážke povstalcov v horiacich ruinách hlavného mesta a Himmlerovom rozkaze zabiť všetkých obyvateľov Varšavy, bez ohľadu na pohlavie a vek.
Dôležitý historický odkaz vznikol tam, kde sa takmer nebojovalo, teda na varšavskom predmestí zvanom Praha na opačnom brehu Visly. Práve tu stáli sovietske jednotky a celé týždne nečinne sledovali poľsko-nemecké vraždenie len pár sto metrov, za riekou. Povstaniu nepomohli. Sovietske vojská napokon vstúpili do Varšavy až o pár mesiacov a takmer bez boja. Nemci ustupovali a hlavní mocenskí konkurenti Moskvy, slobodné poľské podzemie, boli takmer zničení.
Povstalci a osloboditelia
Slováci si naopak získali Stalinovu priazeň. Golianovi ľudia po počiatočných problémoch koordinovali svoju činnosť s Červenou armádou a ruskými partizánmi. A to v čase, keď aj tí varšavskí povstalci, ktorí so zvyškami síl preplávali na „ruský“ breh Visly, končili v sibírskych gulagoch.
Tento rozpor ukazuje, že mýtus nezištného Sovieta osloboditeľa platí len selektívne. Lokálne povstania im slúžili najmä na udržiavania vplyvu na danom území (ďalším príkladom je sovietska podpora komunistov v španielskej občianskej vojne). Pri Poliakoch vraj Stalina vystrašilo, aký dlhý a organizovaný odpor kládli Nemcom v uliciach Varšavy. To isté totiž mohlo čakať samotných Sovietov, ktorí v budúcnosti nemienili v Poľsku tolerovať žiadnu demokratickú, a už vôbec nie nezávislú politickú moc.
