Píše Rado Ondřejíček (1977),
publicista, autor Cynickej obludy, pôsobí v reklame
Nedá sa nepoužívať verejný priestor a keď ho už používam, nedajú sa nevidieť reklamné plochy, ktorými je obsiaty.
Do slovníka mestských ľudí pribudol nedávno výraz vizuálny smog. Je to možno prvýkrát od počiatkov živelného kapitalizmu, ktorého je bezohľadná reklama neoddeliteľnou súčasťou, čo sa otázka koľko posolstiev musia ľudia povinne vstrebať len preto, že sa potrebujú niekam dostať po ulici, stala u nás témou verejnej debaty.
Zatiaľ sme ešte len na začiatku. Namiesto podstatných odpovedí skôr len vyšlo najavo, že bratislavský magistrát nemá dosah na vlastné mesto, ale tiež aj že niektorí z aktivistov to prestávajú s bojom proti vizuálnemu smogu myslieť až tak vážne, ak by sa zaň okrem obvyklej nelegálne umiestnenej reklamy mali považovať aj tisíce drobných nálepiek s logami frikulínskych podnikateľských projektov, ktoré majú práve miestnych hipsterov za svoju cieľovú skupinu.
Časom, ak veci pôjdu podľa vzoru Západu, ktorého obyvatelia aj podnikatelia už pochopili, že umiestniť si svoju reklamu nie je základné ľudské právo, sa možno dožijeme zmysluplných a ešte k tomu, nebodaj, aj vymožiteľných pravidiel v našich mestách.
Osobne si však myslím, že ak už sa debata začína, mohla by sa týkať nielen vonkajšej reklamy, ktorú za oficiálny obolus povolia ťažko pokúšaní mestskí úradníci, ale reklamy vo verejnom priestore ako takej.
Nie len legálna, ale žiadna
V prostredí slovenskej reklamno-marketingovej brandže sa pohybujem nejakých desať rokov, skúsil som si všeličo, rozumiem tomu, aká je reklama dôležitá pred udržanie súčasnej globálnej mašiny v chode.
Netrpím žiadnymi výčitkami svedomia, ako sa občas snažia rôzni moralizátori nad stavom moderného sveta mne a mojim kolegom vnútiť.
Mám reklamu stále celkom rád, ale uvedomujem si tiež jednu zásadnú vec:
