Píše Ján Žilinský,
výskumný pracovník University of Chicago
Názory na to, čo sa môže stať tovarom, sa však stále menia.
Má byť všetko na predaj? Kedy môžeme dvom dospelým ľuďom povedať, že ich slobodné rozhodnutie vymeniť peniaze za niečo iné (napríklad za zdravú obličku) je nevhodné?
Vezmime si chorého človeka, ktorému zlyháva oblička. Musí si počkať, či sa nájde darca. Tento trpiaci človek môže svojho zdravého suseda alebo rodinného príslušníka prosiť o darovanie a transplantáciu obličky – nesmie mu však ponúknuť finančnú odmenu.
Zaplatiť za orgán by bolo protizákonné.
Inak povedané, keďže darcovstvo je povolené, spoločnosť trvá na tom, že jediná legálna cena za obličku smie byť nula.
Prirodzene, darovanie obličky nie maličkosť, a tak pacientov je viac než ochotných darcov. Kým existuje „medzera medzi dopytom a ponukou“, tisícky pacientov na čakacej listine umierajú. A ekonomické poučky hovoria, že po zvýšení ceny by sa našli ochotní darcovia, ktorí by aj cudziemu človeku svoju obličku predali.
Cena obličky
Prečo je teda cena obličky pevne nastavená na nule?
