Píše Peter Kresák,
právny expert kancelárie Verejného ochrancu práv
Vážne sa pritom odchýlil od vlastnej predchádzajúcej praxe.
Verejná ochrankyňa práv sa 2. decembra 2013 obrátila na Ústavný súd s návrhom, aby posúdil súlad dvoch ustanovení zákona o pobyte cudzincov a zákona o azyle s ústavou a medzinárodnými dohovormi.
Odôvodnené uznesenie súdu o tom, že návrh odmieta z dôvodov podania zjavne neoprávnenou osobou, však kancelária verejného ochrancu práv dostala až 10. júla 2014, hoci rozhodnuté bolo už 5. marca 2014.
Hneď po oznámení tohto rozhodnutia sa objavila kritika verejnej ochrankyne práv za to, že odmietnutie jej podania údajne spôsobila jeho zlá odborná príprava.
Do okamihu, v ktorom kancelária verejného ochrancu práv dostala toto rozhodnutie, sa však verejnosť nemohla oboznámiť nielen s odôvodnením rozhodnutia, ale ani s obsahom odlišných stanovísk jeho sudcov (Orozsa, Mészároša a Gajdošíkovej).
Až 10. júla 2014 sme sa teda mohli dozvedieť, že podľa názoru Ústavného súdu verejný ochranca práv, na rozdiel od prezidenta, generálneho prokurátora, vlády či skupiny 15 poslancov, nemôže kedykoľvek namietať rozpor zákona, ktorý porušuje základné práva a slobody občanov, ale môže to urobiť iba „...vo veci, ktorú preskúmava v konaní o podnete právnickej alebo fyzickej osoby alebo z vlastnej iniciatívy bez podnetu, ale v súvislosti s konkrétnou svojou činnosťou v rámci ústavou zverenej právomoci“.
Podivný výklad zákona
Základom argumentácie súdu bol prinajmenšom „zaujímavý“ výklad § 21 zákona o verejnom ochrancovi práv.
