Čítala som rozhovor s dievčaťom, ktoré vyhralo súťaž v cestovaní stopom. Prešlo kus sveta za relatívne krátky čas a k tomu splnilo pridané úlohy. Všetko bolo bezpečné. Jej cesta bola pod dohľadom, bola napojená na akési GPS, takže ju mohli sledovať usporiadatelia súťaže či mama, ktorá povedala, že v živote nebola o pohybe a o tom, čo jej dcéra robí, informovanejšia.
Ubralo mi to z pocitu, že takáto „ostro sledovaná“ cesta je vlastne dobrodružstvom. Myslím, že ľudia často cestujú, aby sa stratili z dohľadu, zmizli z očí. Nechcú dávať o sebe vedieť.
