Píše spisovateľ, dramatik a režisér Silvester Lavrík (1964),
naposledy mu vyšiel román Naivné modlitby
Toto leto nás od hríbov a politiky oddýchnuť nenechalo. My sami sme si to nedopriali. Stačilo si k praženici s dubákmi neopatrne pustiť rádio, nakuknúť do novín a už sa to sypalo. Ako posledná v poradí ma zaujala zvesť o tom, že meteorológovia v roku 2015 dostanú na systém predbežného varovania menej peňazí ako mali tento rok. Fajn. Aspoň bude menej prírodných katastrof. Aj som sa pokúsil zasmiať sa svojmu nepodarenému vtipu aspoň ja sám, ale nešlo to.
Hej, niektoré žarty nepobavia ani svojho autora. Z takej dielne sú pre mňa aj vyhlásenia pána farára Kuffu na adresu homosexuálov, mudrovanie z čadčianskeho kancľa o tom, že za holokaust si Židia môžu sami, referendové aktivity Aliancie za rodinu či za sebaidentifikáciu Slovenska bičujúce konštrukcie zamestnanca ÚPN Martina Lacka hovoriace o tom, že SNP nemalo zmysel. Veď aj tak bolo odsúdené na neúspech. A ešte som sa dopočul, že Európe robia starosti rádioaktívne diviaky.
Rozhlas som rýchlo vypol, počítač zaklapol. Ešte aspoň jedno pokojné ráno, povedal som si. Naivný plán, viem. Od jeho realizácie ma zachránil len záblesk zodpovednosti inšpirovanej učiteľmi z čias mladosti; kto som ja, aby som odsudzoval tých, ktorí majú na svet iný názor?
Spasenie (takmer) pre každého
Kresťanskí aktivisti radi používajú slovné spojenie tradičná rodina. Myslia tým tradičnú kresťanskú rodinu. Lenže Európa stojí nielen na kresťanských základoch. Stojí aj na antickej tradícii. Tam intímne spolužitie mužov nebolo exotikou a spoločnosť sa nad ním nepozastavovala. Európa stojí aj na svojej barbarskej, alebo ak chceme pohanskej tretej nohe.
Práve z nej sa dodnes podvedome odrážame do boja o to, čo je – naše. Aj k mohutným skokom cez rokliny názorových, kultúrnych a hodnotových rozporov. Ľahostajne driemu, ukrivdene skučia aj panovačne revú. V poslednom čase rozmaznávanom novodobým blahobytom opäť raz volajú do svätého boja presvedčení, právd a hodnôt. Bolo koze dobre, išla na ľad tancovať, povedala by moja stará mama. Ešte bude o nej reč. O oboch.
Kým sa budeme ďalej zaoberať svojou primitívnou podstatou, pripomeňme si, že kresťanstvo vzniklo v lone antického sveta. Učenie Ježiša Krista pred dvetisíc rokmi položilo na lopatky konkurenčných spasiteľov svojím „sociálnym a občianskym rozmerom“; spasenie pre každého, bez rozdielu pohlavia, rasy a pôvodu. Miluj blížneho svojho ako seba samého a budeš spasený.
Kde sa teda nabrali antagonistické tendencie v lone spoločnosti, ktorá sa všetkými svojimi legalizačnými inštitúciami – od ústavy až po školské poriadky – hlási k právu človeka na sebaurčenie a hodnotám, ktoré zjednodušene nazývame antickými a kresťanskými?
