Píše ruský spisovateľ Michail Šiškin (1961),
na Slovensku mu vyšla kniha Listovník
Spomínam si, ako som v detstve čítal vo vedecko-populárnom časopise o čiernych dierach vo vesmíre a veľmi som sa bál. Myšlienka, že náš svet môže byť vtiahnutý do týchto dier, ma trápila dovtedy, kým som si neuvedomil, že je to všetko veľmi vzdialené a na nás to nedočiahne.
A teraz čierna diera prepukla v našom svete. A začala vťahovať do seba domy, cesty, autá, dopravné lietadlá, ľudí, celé krajiny. Do tej čiernej diery už spadlo Rusko i Ukrajina. Pred naším zrakom vťahuje do seba Európu.
Tá diera vo vesmíre – to je duša jedného, veľmi osamelého starnúceho človeka. Tá čierna diera je jeho strach.
Netreba vojnu, len vojnový stav
Televízne zábery, ktoré zachytili koniec Husajna, Mubaraka, Kaddáfího, boli pozdravy, ktoré mu osud posielal z exotických krajín. Protesty státisícov ľudí v Moskve, ktorí pokazili samozvancovi radosť z inaugurácie, signalizovali blížiace sa nebezpečenstvo.
S Janukovyčovým hanebným útekom sa spustila siréna hlásiaca poplach: ak Ukrajinci dokázali vyhnať svoju bandu, je to príklad pre bratský národ, aby ich napodobnil. Pud sebazáchovy zabral okamžite.
Recept záchrany akejkoľvek diktatúry je univerzálny: treba vytvoriť nepriateľov. Na to treba vojnu. Vojnový stav je elixír života režimu. Vo vlasteneckej extáze obyvateľstvo splýva so svojím „národným lídrom“ a všetkých nespokojných možno vyhlásiť za „zradcov národa“.
Zo dňa na deň sa ruská televízia zmenila z prostriedku zábavy a ohlupovania na zbraň hromadného ničenia. Novinári sa stali špeciálnym druhom vojska, možno tým najdôležitejším, dôležitejším ako strategické rakety. V zasiahnutom mozgu zombifikovaného národa sa vytvoril objednaný obraz sveta:
