Píše Desana Mertinková, šéfredaktorka Železničnej revue
Estónsky eurokomisár pre dopravu bojoval za väčšiu liberalizáciu železníc, ale aj za peniaze na koľaje s európskym rozchodom pre Pobaltie. Nie veľmi úspešne. Netreba preceňovať ani možnosti jeho nástupcu Maroša Šefčoviča.
Slovensko je pyšné na svojho nového eurokomisára pre dopravu a vesmírnu agendu. Mnohí ho už vidia, ako presadzuje nové či zabudnuté dopravné europrojekty týkajúce sa Slovenska a pomáha pri uspokojivom riešení chúlostivých prípadov, ktoré naopak ťažia slovenský rezort dopravy.
Napríklad by mohol znovu oprášiť myšlienku na rýchlovlak z Paríža do Bratislavy. Dobré by bolo odblokovať pozastavené eurofondy pre diaľnice a železnice a vyvrátiť podozrenia, že sa s nimi zle šafárilo.
Zišlo by sa tiež uzavrieť prípad štátnej pôžičky pre štátne železničné Cargo z roku 2009, ktorý Európska komisia prešetruje ako možnú nepovolenú štátnu pomoc.
Slovenský eurokomisár by dokonca mohol hľadať novú podporu na kontroverzný projekt predĺženia širokorozchodnej trate z Košíc do Viedne, ktorý doteraz Európska komisia tvrdohlavo odmietala spolufinancovať.
Stavba si môže vyžiadať až deväť miliárd eur a naši ruskí a rakúski priatelia sa už nevedia dočkať, kedy začnú prekladať tovar z vagónov niekde pri Viedni.
Kto drží taktovku
Veľké očakávania, ale aj obavy sú však predčasné. Všetky dôležité rozhodnutia Európskej komisie a Európskeho parlamentu sa totiž rodia v rôznych pracovných skupinách a výboroch, no ešte intenzívnejšie v ich zákulisí, v ktorom
