Píše Mária Kolíková,
bývalá štátna tajomníčka ministerstva spravodlivosti vo vláde Ivety Radičovej,
zastupovala opozičných poslancov v konaní pred Ústavným súdom
Ústavný súd spochybnil podstatu svojho bytia. Neodpovedal, či sú napadnuté zákony v súlade s ústavou, alebo nie. Všeobecné súdy si toto dovoliť nemôžu, lebo ani Ústavný súd to nedovolí im.
A veru na nič, javí sa mi tak po stredajšom pojednávacom dni pléna Ústavného súdu. Teraz mám pocit, že bez neho ušetríme peniaze a ďalší zdroj beznádeje.
Čo sa stalo? Ústavný súd v stredu vydal rozhodnutia-nerozhodnutia o návrhoch opozičných poslancov k posúdeniu ústavnosti novely zákona o občianstve (novela zavádzajúca stratu občianstva v prípade nadobudnutia ďalšieho občianstva) a novely zákona o Ústavnom súde (takzvaná Čentéšova novela o námietkach zaujatosti proti sudcom Ústavného súdu).
Rozhorčilo ma, ako súd „zahodil“ oba návrhy. Takýto spôsob, je spochybnením podstaty bytia Ústavného súdu.
Pre presnosť máličko odbočím. Úmyselne totiž nespomínam jeden bod v novele zákona o Ústavnom súde, v ktorom Ústavný súd skutočne rozhodol, keď vyhovel opozičným poslancom, ktorých som zastupovala. Nepovažujem tento bod za nijako významný ani prekvapivý, keďže sa mi zdá, že Ústavný súd len potvrdil to, čo v ústave jasne napísané je. Totiž to, že je namieste, aby predsedajúci pléna Ústavného súdu nemal „silnejší“ hlas než ostatní sudcovia.
Poďme však späť k veci. Čo mám na mysli, keď hovorím, že súd rozhodol tak, že nerozhodol?
