Píše Daniel Williams,
korešpondent Washington Post,
bývalý vedecký pracovník Human Rights Watch
Americký prezident Barack Obama v časti svojho prejavu z 10. septembra, ktorá pravdepodobne nevzbudila veľkú pozornosť, spomenul potrebu pomôcť kresťanom a ostatným menšinám pri návrate do miest a dedín na severe Iraku, z ktorých ich vyhnali. „Nemôžeme dovoliť, aby boli tieto komunity vylúčené z ich starovekej vlasti,“ povedal.
Obama to nepochopil správne. Kresťania, z ktorých sa asi 120-tisíc uchýlilo v irackom Kurdistane, sa nevrátia domov, ani keď ich mučitelia náhle zmiznú.
Tento mesiac som strávil desať dní rozprávaním sa s kresťanskými utečencami v Irbile, hlavnom meste severného autonómneho regiónu Kurdistan. Sú skalopevne presvedčení, že sa do Mosulu či iných blízkych miest na Ninivských pláňach nevrátia.
Nie je to len o tom, že títo kresťania utrpeli veľkú traumu. Nie je to ani preto, že stratili všetko, vrátane ich domovov a biznisu, a v niektorých prípadoch strávili dni až týždne vo väzbe, kde ich nútili konvertovať na islam, keď videli deti, ktoré brali matkám z náručia, aby žiadali výkupné, a videli ako mladých ľudí nakladali do autobusov a odvážali do neznáma.
Tiež to nie je kvôli ich susedom. Tí v Mosule a najmä na vidieku vítali Islamský štát, alebo sa priamo pridávali k jeho bojovníkom, a ukazovali mu, v ktorých domoch žijú menšiny, najmä bohatší ľudia.
Nie. Je to preto, že pre kresťanstvo v Iraku boli uplynulé tri mesiace vyvrcholením jedenásťročného pekla.
