Píše Ján Žilinský, výskumný pracovník University of Chicago
V ideálnom svete dokonalých lídrov a obetavých voličov sa potrebné reformy robia ľahko a rýchlo. Lenže čakať takéto zázraky je recept na sklamanie.
Ak dáme do jednej miestnosti ekonómov, skôr či neskôr pravdepodobne začnú so svojím obľúbeným koníčkom: začnú vymenúvať neduhy francúzskej ekonomiky.
Zdalo by sa, že vyhrá ten, kto spomenie najhorší aspekt francúzskeho hospodárstva či verejnej politiky. Namiesto kariet radi používame rôzne pravdivé (avšak neúplné) dáta, ale niekedy si pomáhame aj zovšeobecňujúcimi frázami. Tento článok ukáže na príklade nepopulárneho francúzskeho prezidenta, ako často hodnotíme lídrov podľa povrchných štandardov.
Čo nefunguje
O Francúzsku sa často hovorí: založiť firmu môže len superman, ktorý by vedel preskočiť míny štátnych monopolov či vyhrážanie agresívnych odborárov. Bankovému sektoru chýba súťaž. Verejný dlh je privysoký a dane zabíjajú to, čo sa ešte hýbe. Len zaregistrovať nehnuteľnosť trvá priemerne 50 dní. Trh je žalostne nepružný, veď aj nová autoškola čelí žalobám od konkurencie za to, že si dovolila inovovať a používať online kurzy.
Po kritike rigidnej ekonomiky si ekonómovia radi pichnú do prezidenta Hollanda. Vraj nič nerobí, je to taký inšpektor Clouseau. Oproti kancelárke Merkelovej je (vraj) sotva druhá liga.
Ak by existovala licencia pre ekonómov, tak by asi hrozila jej strata za akékoľvek pozitívne slovo o Hollandovi. Aj tak sa k hromadnej kritike nepripájam, pretože očakávania sú voči nemu často nastavené neférovo, akoby sa všetko dalo vyriešiť šikovnejšou národnou politikou a ako keby neexistovala zotrvačnosť v ekonomickom systéme.
