[content type="longread-pos" pos="full"]
Návrat do Česka a Slovenska je pre mňa väčšinou skľučujúci.
Zle vládnuca elita tu prežíva najmä kvôli nečinnosti ľudí
[/content]

[content type="longread-pos" pos="left"]
editor britského časopisu The Economist, bývalý korešpondent denníka The Independent v Prahe, člen CEPA, expert na Rusko, východnú Európu a autor kníh Nová studená vojna a Klam
[/content]
Aké je Československo po rozdelení? Oproti Poľsku a pobaltským štátom je to bolestivý kontrast.
Keď som v januári roku 1989 prišiel do Československa prevziať si novinársku akreditáciu, prekypoval som optimizmom a nevedomosťou. Bol som jedným z iba štyroch západných reportérov, ktorí žili nastálo v Prahe – zvyšní traja boli žoviálny korešpondent západonemeckej televízie, nezrozumiteľná Japonka a melancholický Francúz z agentúry AFP.
Moja kamarátka z britského veľvyslanectva ma od Československa odrádzala. „Nič sa tu nedeje. Budeš hladovať.“ V jednom z mojich prvých článkov som písal o jej vyhostení za špionáž.
Ale inak mala pravdu, úlovkov bolo spočiatku naozaj málo. Písal som o jazze – kvartete Emila Viklického – a tiež o odvážnom festivale Franza Kafku. Politická situácia sa zdala byť nemenná a nezmeniteľná asi ako budova ústredného výboru komunistickej strany.
Zatiaľ čo som sa snažil naškriabať si na živobytie, usiloval som sa pochopiť všetku tú pasivitu a beznádej ľudí navôkol. Bola to anestézia? Kastrácia? Realizmus? Tak či onak, sklamalo ma to.
Hlavne nech je pokoj
Vyrastal som na hrdinských príbehoch protikomunistického odboja. V deviatich rokoch som čítal americkú detskú knihu All Aboard for Freedom, napísanú podľa príbehu skutočného Vlaku slobody, ktorý v roku 1951 prerazil železnú oponu z Československa do Nemecka.
Môj otec, oxfordský filozof, jazdil do Prahy tajne prednášať iným filozofom, ktorí museli pracovať ako skladníci a umývači okien. Vyzbierali sme peniaze na osobný počítač pre Václava Havla. A keď ho skonfiškovala ŠtB, vyskladali sme sa na ďalší.
Ešte pred pobytom v Československu som žil v Poľsku a okúzlilo ma neskrývané pohŕdanie Poliakov komunistickými vládcami. Ako korešpondent som pôsobil aj vo Východnom Nemecku a fascinovalo ma, ak nie odpudzovalo, koľko ľudí tam naozaj verilo tomu, že práve ich Nemecko je lepšie.
Ale porozumieť Čechom a Slovákom bolo obtiažne. Režim radi nemali. Len málokto v neho veril. Ale nemali s ním až taký problém, aby čokoľvek podnikli. Každý pôsobil unavene. Opatrná snaha udržať si pokojný a pohodlný život so škodovkou, chatou a každoročnou dovolenkou, uchrániť deti pred problémami a zháňať nedostatkový tovar – to všetko akoby vyčerpávalo ich energiu.
Bol som obozretný a nevyťahoval som kontroverzné politické témy pri rozhovoroch s ľuďmi (vedel som, že ma sleduje ŠtB, takže pod dohľadom by sa ocitol aj ten, s kým by som sa spriatelil). O disidentoch väčšina ľudí, s ktorými som sa stretol, akoby takmer nepočula. To, že som slová Charty 77 vedel naspamäť, považovala väčšina Čechov a Slovákov za čudné.