Píše publicista Juraj Hrabko
Kongres SDKÚ bol vskutku mimoriadny. Strana má predsedu, ale nemá podpredsedov, pokladníka ani generálneho sekretára a existencia jej klubu závisí od nestraníkov.
Mimoriadny kongres SDKÚ-DS sa skončil tak, ako mal, teda mimoriadne – najskôr ho časť delegátov úplne ignorovala a potom z neho iná veľká časť jednoducho odišla. Potvrdilo sa tak pravidlo, že v slovenskej politike sa stále dejú veci, ktoré sa nedajú ani vymyslieť a môžu sa iba stať.
Rozkol v strane pritom nebol žiadnym tajomstvom, keďže situácia sa dala čítať najneskôr od úteku jej iniciátora a zakladateľa Mikuláša Dzurindu, ktorý ešte aj v tomto geste napodobnil Vladimíra Mečiara – obaja najskôr opustili predsednícku stoličku a následne aj stranu. Evidentné totiž bolo, že pritom v nej nezhasli, ale ju rovno vypli.
Aj preto bolo už vo štvrtok na tomto mieste napísané, že politický koniec SDKÚ-DS je nezvratný a že ju už nevzkriesi nikto a nič. Mimoriadny kongres iba v praxi ukázal, v akom hlbokom marazme sa strana nachádza.
Cynicky povedané, Pavol Frešo sa po mimoriadnom kongrese ocitol v mimoriadne vynikajúcej situácii
