Píše politológ Michal Cirner
SDKÚ opustila prvá liga jej predstaviteľov. Môže za to kádrová politika predchádzajúceho vedenia. Aktuálne vedenie pridalo vlastné chyby a výsledkom je situácia, z ktorej sa nedá odísť so cťou ani víťazne.
Všetkým, ktorí príbeh SDKÚ sledovali dôkladnejšie, je trápne a smutno-smiešne zároveň. Mnohí pravicoví voliči sa presviedčali, že im je to jedno a kto si čo navaril, nech si aj zje, nemusia sa na to dívať.
V parlamentných voľbách 2012 strestali, čo mohli, SDKÚ prišla oproti predchádzajúcim voľbám takmer o desať percentuálnych bodov a jej volebný výsledok sa zastavil tesne nad hranicou zvoliteľnosti do parlamentu. Ani na um by im neprišlo, že po takom fiasku nepríde nejaký „refresh“. Prišiel „refrešo“.
Bolo nás jedenásť
Voľby 2012 boli pre SDKÚ referendom o Dzurindovi. Ten konečne pochopil a stiahol sa. Dva roky nás SDKÚ s príchodom nového predsedu Pavla Freša otravovala s jej vnútornými problémami, kriesením mŕtvej Ľudovej platformy, hašterením sedem hodín s kolegami z opozície o tom, či prijmú pozvanie na rokovanie od premiéra, alebo nie.
Zaklincovali to oficiálnou podporou nezvoliteľného Pavla Hrušovského v prezidentských voľbách v poslednej chvíli a takmer pred funusom ešte niečo šepotom naznačovali, že aj Milan Kňažko má ich tajnú podporu.
