Píše spisovateľ, dramatik a režisér Silvester Lavrík (1964),
naposledy mu vyšiel román Naivné modlitby
Nervózne fajčiaci kamarát, ktorý ho tri hodiny čakal v cieli, sa mu priznal, že celý čas tŕpol, aby nedobehol posledný, lebo o takú hanbu nestál.
Takto pred rokom, 6. októbra 2013, bežal košický maratón. Za 05:16:22. Druhý raz v živote. Po dvadsiatich deviatich rokoch. Vtedy, v ´84. ešte nemal dvadsať a zabehol ho za 03:46:26.
Podľa dosiahnutých časov je jasné, že tento muž nebol, nie je a už ani nebude šampiónom. Napriek tomu sa 5. októbra 2014 na trať košického maratónu postaví po tretí raz.
„Kemu ce tam treba?“ opýtala sa ho jeho stará mama a útrpne spľasla rukami, keď sa jej s tým priznal.
Do Sene a späť
V roku 1984, v tom roku, keď stará žena zalomila rukami nad vnukovou pochabosťou, mala sedemdesiatjeden. Pamätá si to, lebo sa narodila v tom istom roku ako generálny tajomník ÚV KSČ a prezident ČSSR Dr. Gustáv Husák.
Možno by to malo byť naopak, ale dátum narodenia starých rodičov v tom čase nepatril medzi dátumy, ktorými sa testovala vedomostná úroveň žiakov na občianskej náuke. Museli poznať aj dátumy narodenia Lenina a Brežneva.
Niektorí šprti sa naučili aj dátumy narodenia Edwarda Giereka (PĽR), Nicolaeua Causescua (RSR) a Todora Živkova (BĽR). Hanbí sa za to, ale dátumy narodenia týchto budovateľov mierových zajtrajškov si pamätá dodnes.
Slovo mier v tom čase vážilo pramálo. Zdalo sa byť prázdnym, samozrejmým a večným. Ako spojenectvo so Sovietskym zväzom. Hľadelo na nás z priečelí budov, plotov tovární, transparentov. Často vyblednuté do nečitateľna.
V tom osemdesiatom štvrtom sa košický maratón, vlastne Medzinárodný maratón mieru bežal nie na mestskom okruhu, ale do Sene a naspäť. Nepamätá si žiadne pocity, len zopár momentiek a faktov. Štart niekoľkých stoviek šľachovitých chlapíkov v Čermeli.
Prekvapivo dlhú Hlavnú ulicu lemovanú hlúčikmi uzimených divákov. Ubíjajúco monotónnu cestu do Sene. Protivný protivietor. Závisť voči tým, ktorí sa už po obrátke vracali naspäť. Obrátke v Seni.
Okrem organizátorov a personálu občerstvovačky okolo rozhodcovského stolíka postávalo len zopár skalných fanúšikov atletiky. Spomenul si aj na svoju náhle vzkriesenú veľkorysosť prejavujúcu sa ako zhovievavosť voči tým, ktorí sa k obrátke ešte len približovali.
Zničujúco monotónnu cestu zo Sene. Otcovo: „Zaber!“ niekde na 38. kilometri. Ako dobehol cieľa, si nepamätá vôbec. A vôbec si nevie vybaviť, prečo sa na to vtedy dal. Zo zvedavosti?
Nepamätá si ani žiadne reakcie svojho okolia na to, že sa na Medzinárodnom maratóne mieru zúčastnil. Väčšina ľudí v jeho okolí vtedy ani netušila, že maratónska vzdialenosť je pevne daná. Došlo mu to, keď sa ho jeden zo spolužiakov opýtal, či celých tých desať kilometrov naozaj bežal.
Ak by pátral hlbšie, spomenul by si, že nielen slobodomyseľných kamarátov, ale aj jeho samého názov podujatia viac omínal, než oslovoval.
Na začiatku osemdesiatych rokov už aj takému teľaťu, akým bol on, vŕtalo hlavou, že bojovať za celosvetový mier vyhláseniami o zničení ideologických nepriateľov, rozumej imperializmu a kapitalizmu, je čudné. Navyše – na rozdiel od nepriateľského Západu – u nás v tom čase jogging práve nebol v móde.
