V čase, keď sme 6. októbra oslavovali ako deň Československej ľudovej armády, Karpatsko-dukliansku operáciu, ktorá na československom území začala v ten deň roku 1944, nikto oficiálne nespochybňoval.
Až po roku 1989 sa začalo hlasnejšie hovoriť o tom, že bola súčasťou upevňovania sovietskeho vplyvu na našom území, že v nej padlo až zbytočne veľa našich a sovietskych vojakov, že pozemným vojskám chýbala dostatočná letecká podpora, že ich postup bol nekoordinovaný... Slovami priameho účastníka bojov a neskoršieho väzňa komunistického režimu generála Tomáša Sedláčka: „Bohužiaľ, celý náš zbor, vlastne od Sokolova až na Moravu, bol nútený bojovať štýlom, ktorým bojovali Rusi - bez ohľadu na straty sa stále útočilo a útočilo.“
To, čo sa vykladalo ako úspech a slúžilo ako dôkaz krvou spečatenej družby so ZSSR (v roku 1949 pri uložení neznámeho vojaka z Dukly na pražskom Vítkove Klement Gottwald prvýkrát použil heslo „So Sovietskym zväzom na večné časy! So Sovietskym zväzom a už nikdy inak!“) stratilo charakter nedotknuteľného mýtu a stalo sa normálnou historickou témou, o ktorú sa možno sporiť.
