Píše Ian Buruma (1951),
profesor demokracie, ľudských práv a žurnalistiky na Bard College
autor knihy Rok nula: Dejiny roka 1945
Keď bol Hongkong pred 17 rokmi oficiálne odovzdaný Pekingu, niektorí optimisti si mysleli, že väčší rozsah slobôd v tejto bývalej kolónii pomôže reformovať zvyšok krajiny. Nestalo sa.
Desaťtisíce ľudí „okupujú“ ulice hongkonského centrálneho okrsku, zamoreného slzným plynom, a bojujú za svoje demokratické práva.
Možno sa k nim čoskoro pripojí mnoho ďalších. Hoci niektorých podnikateľov a bankárov toto narušovanie obťažuje, demonštranti protestujú právom.
Podobne ako Briti
Čínska vláda sľúbila občanom Hongkongu, že si v roku 2017 budú môcť slobodne zvoliť predsedu miestnej vlády.
Avšak vzhľadom na to, že kandidáti majú byť starostlivo preverení nikým nevolenou pročínskou komisiou, občania by nemali vôbec žiadnu zmysluplnú voľbu. O funkciu sa môžu uchádzať len ľudia, ktorí „milujú Čínu“ – rozumej milujú Komunistickú stranu Číny.
Človek takmer dokáže pochopiť, prečo by mal vedúcich čínskych predstaviteľov tento prejav vzdoru v Hongkongu vyvádzať z miery. Koniec koncov, keď bol Hongkong ešte britskou kolóniou, Briti tiež guvernérov jednoducho vymenovali a nikto vtedy proti tomu neprotestoval.
Dohoda, na ktorú hongkonskí koloniálni poddaní podľa všetkého pristúpili – teda že vymenili záujem o politiku za príležitosť usilovať sa o hmotnú prosperitu v bezpečnom a usporiadanom prostredí –, sa naozaj toľko nelíši od dohody, ktorú dnes prijímajú vzdelané vrstvy v Číne.
Britskí koloniálni štátni úradníci, podnikatelia a diplomati zastávali jednotný názor, že Číňania sa o politiku tak či tak poriadne nezaujímajú; vraj sa starajú len o peniaze.
Na milosť čínskym vodcom
Každý, kto má aspoň minimálne vedomosti čínskych dejín, vie, že tento názor je prenikavo mylný.
