Pri počúvaní našich „reprezentantov ľudu“ sa mi čoraz častejšie bez ohľadu na stranícku príslušnosť zdá, že sme sa ocitli v Poeovej poviedke, v ktorej sa blázni zmocnili blázinca. Až potom si uvedomím, že to sa len do politiky pletie degenerovaná dikcia ľudových rozprávačov, ich naivné metafory a zveličenia, aj keď už dávno nie také poetické, aké počúval Dobšinský pri zapisovaní rozprávok. Skrátka „poslanecká latina“, ktorá láka voličov ako kontajner medvede.
Keď som v Starej Turej o dve generácie mladší „zrastal s robotníckou triedou“, továreň Presná mechanika bola akýmsi zberným strediskom dedín a kopaníc zo širokého okolia. Čo človek, to pútavo vyrozprávaný román, svojrázne názory. A to zvučné kopaničiarske nárečie! Dychtivo som načúval.
V dielni ma zaujal jeden zo zváračov, presnejšie jeho čudesné krívanie. Tušil som, že za tým nebude obyčajná zlomená noha, ale čosi viac. Potvrdil mi to postarší „kovoroľník“ (oficiálny dobový terminus technicus) s ostrým profilom prešediveného hôrneho chlapca. Meno si už nepamätám, zaujal ma najmä tým, že továreň považoval len za „prilepšenie“ a hrdo sa hlásil k tomu, že pomaly pre pol okresu vyrezáva varešky. Jeho verzia o zmrzačenej dolnej končatine ma zarazila:
