Píše novinár Leonid Beršidskij (1969),
pochádza z Ruska, emigroval do Berlína
Vzhľadom na protizápadný postoj Vladimira Putina a jeho snahu o vykorenenie domácej opozície, by bolo logické predpokladať, že jeho stúpenci sa snažia zabrániť zahraničnému vlastníctvu ruských médií, aby umlčali tých pár nezávislých spravodajských médií v Moskve, ako sú ruské vydanie magazínu Forbes či denník Vedomosti, vlastnený spoločnosťami Dow Jones a britským Pearson, vydavateľmi Financial Times.
Je však celkom možné, že toto opatrenie je zamerané aspoň čiastočne na ruské luxusné magazíny, ktoré – možno nechtiac – poskytujú Rusom až prílišný náhľad do súkromia mocných byrokratov.
Ruské vydanie časopisu Tatler, ktoré vlastní newyorská firma Conde Nast, vydalo 11. septembra fíčer založený na rozhovore s Jekaterinou Peskovou, exmanželkou Putinovho vplyvného tlačového hovorcu Dmitrija Peskova.
Ilustrovaný okúzľujúcimi fotografiami mladistvej blondíny, ktorá teraz žije prominentný život na Avenue Foche v Paríži, hovorí o jej drahých chúťkach a nóbl francúzskej škole, kam chodí Peskovova dcéra, ale aj o ľútosti z neúspešného manželstva.
„Pred dvoma rokmi sa Peskovove manželstvo pošmyklo na zradnom olympijskom ľade,“ opisuje Tatler chýry o romániku hovorcu Kremľa s krasokorčuliarkou Tatianou Navkovou, pričom jej meno neuvádza.
Peskov pracoval pre vládu počas celej svojej kariéry a jeho žena pripúšťa, že „nie je podnikateľkou“. Ťažko teda vysvetliť ich rodinné bohatstvo.
Takisto Peskovov príbeh zrady („Myslela som si, že Dmitrij je iný,“ povedala exmanželka magazínu Tatler) kontrastuje s Putinovým kázaním tradičných morálnych hodnôt. Niet divu, že reportáž v Tatleri sa stala virálnym hitom.
Ako biznis a politika
Ani nie o týždeň neskôr, 17. septembra, skupina proputinovských, komunistických a nacionalistických zákonodarcov navrhla zákon obmedzujúci zahraničné vlastníctvo ruských médií na dvadsať percent.
To by donútilo predať alebo zrušiť Vedomosti a Forbes Russia, ale takisto aj ruské vydania Tatleru, Cosmopolitanu, Vogue, Harper’s Bazaaru a desiatky ďalších magazínov.
Mohli by sme sa čudovať, prečo boli ženské magazíny zahrnuté medzi médiá, ktoré píšu o biznise a politike: neboli práve oni tými nebojovníkmi v týchto reálnych či vymyslených informačných vojnách?
