V denníku SME som prežil celý svoj dospelý život. Mal som devätnásť rokov, keď som do redakcie prišiel očarený príbehom, ktorý sa mi zdal ako filmový.
Nedokázal to Vladimír Mečiar a to ma často držalo v nálade, keď som si spomenul, že to nemôže dokázať ani Robert Fico.
Rešpekt a úcta sa rýchlo dostali do prijateľnej podoby, keď som ako prvého človeka v redakcii na chodbe stretol Miša Havrana (dnes pre úspešného syna už treba písať staršieho), ktorý mal na ruke vybíjaný kožený remienok, pod pazuchou International Herald Tribune a medzi zubami filter práve dofajčenej cigarety.
Moje prijatie do redakcie na zahraničné oddelenie netrvalo ani desať minút. A zostal som až dodnes.
Ľudia, ktorých som stretol v redakcii, sa stali mojimi kamarátmi a kolegami, ktorých som si mohol vážiť. V SME bola vždy okrem túžby robiť dobré noviny aj výborná nálada a až rodinná atmosféra.
Moje očarenie nevyprchalo dodnes. Stále som hrdý na to, že som sa mohol stať súčasťou tohto príbehu. Stále cítim, akú radosť mám spolu s kolegami zo slobody, nezávislosti, z možnosti písať pravdu.
Dnes sa však pre mňa príbeh v SME končí. S Pentou vo vydavateľstve si už neviem predstaviť, ako by som robil slobodné a sebavedomé noviny. Ako by som sa mohol tváriť pred Vami, čitateľmi, že to nie je problém.
V SME som prežil celý svoj doterajší dospelý život. A bolo to krásne.
Ďakujem.
