Má ukrajinský pas a moskovský prízvuk. Pracuje ako dobrovoľníčka v rehabilitačnej klinike v Charkove.
Sme v šoku. Je zase vojna. Ľudstvo nepozná pokrok, hovorí Nataša. Má ukrajinský pas a moskovský prízvuk.
Do rozpadu Sovietskeho zväzu sa považovala za Rusku, kým neobjavila svoje zakarpatské korene. To je jediné, z čoho má teraz radosť. Za nič na svete by už nechcela žiť v Rusku a hanbiť sa za Putinove krvavé lži a byť obklopená rozbesneným imperiálnym nadšením.
Nataša použije biblickú metaforu: Ježiš rozkázal besom napadnúť svine a tie sa potom rozbehli a skočili z útesu. Tieto zbesilé svine sa opäť ženú Ruskom, hovorí.
Pochádza to podľa nej z otrockej mentality, ktorá si nechce priznať vlastnú vinu. Neustále ju potláča - vinu za cárizmus, stalinizmus, za umelo vyvolaný hladomor na Ukrajine, za zotročenie druhých národov, za čečenskú genocídu. A za vpád na Ukrajinu. A kto za to všetko kedy pykal? A kto poprosil obete o odpustenie? Nataša si napísala do svojho notesíka, komu sa za zločiny predošlých ruských generácií hodlá ospravedlniť. Aj mne - za okupáciu Československa.
