Keď som bol malý chlapec a chodieval som navštevovať starú mamu do Pliešoviec, bola to pre mňa udalosť. Svet celkom iný ako v meste, iné zvyky, iný pohyb, iné vzťahy. Bol som cudzincom, aj keď vítaným /starou mamou/.
Iní cudzinci tam neboli. Všetci boli domáci. Len jeden bol trochu zvláštny. Chodil v bielom saku a slamenom klobúku. Vrátil sa po rokoch z Ameriky domov, k žene. Čakala ho.
Patrila k tým slovenským Penelopám, z ktorých mnohé sa nedočkali. Táto hej a jej muž v slamenom klobúku z dediny vytŕčal. Nikto tam nemal slamený klobúk, hoci klobúky mali všetci Pliešovčania.
Ale tmavé, plstené, filcové, kostolné aj na všedný deň. V klobúkoch kosili, lebo slnko pálilo, na sebe mali bielu košeľu a po lakte vyhrnuté rukávy. A tak mali aj opálené ruky, po lakte. Ako my, golfisti.
