Píše Timothy Garton Ash,
britský historik a politológ
Dnes už prešedivelý, osamotený a viditeľne unavený americký prezident
Čo sa to vlastne stalo mesiášovi? Tomu, pre ktorého Američania tancovali na uliciach skandujúc „Yes, we can!“ počas tej nezabudnuteľnej volebnej noci pred necelými šiestimi rokmi? Tomu, ku ktorého menu vzhliadali Európania? Tomu, čo sľúbil, že sa ľudstvo raz obzrie a zapamätá si tento moment, „keď sa začalo spomaľovať zdvíhanie oceánov a naša planéta sa začala uzdravovať?“
Šesť rokov potom, 4. novembra 2014, sa uskutočnia voľby do Kongresu, ale kandidáti za jeho Demokratickú stranu sa s ním už nechcú ukazovať.
Elizabeth Drewová, dlhoročná pozorovateľka americkej politiky, píše: „Pravdepodobne od čias Richarda Nixona sa tak veľa kandidátov neukrývalo pred prezidentom z vlastnej strany, keď sa ukázal v ich štátoch.“
Podiel ľudí, ktorí súhlasia s Obamovou politikou, klesol na 40 percent. V Európe o ňom už hovoríme len zriedka: od pokrikov „Obama! Obama!“ sme prešli k prezývkam „No-drama-Obama“ či „Nobama“.
V najhoršej situácii
Čo sa pokazilo? Alebo je toto nové dno rovnako nerealistické ako onen vrchol v roku 2008?
Počas leta, ktoré som strávil v Spojených štátoch, som sa mnohých ľudí, čo sa venujú politike, pýtal, či by vedeli načrtnúť Obamovu súvahu. Je zjavné, že za vyše dva roky, ktoré mu zostávajú, sa toho môže udiať ešte veľa, ale pravdepodobne už urobil väčšinu veľkých vecí, ktoré si predsavzal, a dnes už prešedivelý, osamotený a viditeľne unavený čoraz viac pôsobí dojmom, že by radšej ako v úrade trávil čas na golfe.
Treba však pripomenúť, že žiadny prezident od roku 1945 nebol v takej zložitej situácii. Do úradu prišiel v čase, keď krajina čelila najhoršej finančnej kríze od tridsiatych rokov, v čase, keď bola krajina zaťažená dedičstvom katastrofálnej a nepotrebnej vojny v Iraku, ktorú začal jeho predchodca, v čase dysfunkčného politického systému, polarizovaného Kongresu, kde dominujú peniaze, v čase, keď sa menila globálna rovnováha síl – tohto roku Čína predstihne USA a stane sa najsilnejšou ekonomikou sveta, čo sa týka parity kúpnej sily.
V článku, ktorý som vtedy ráno po voľbách písal z Washingtonu, keď mi v ušiach stále znelo skandovanie „Yes, we can!“, som vyjadril pochybnosti o tom, či tento duch nádeje bude stačiť na prekonanie spomínaných prekážok.
Existovala ešte jedna prekážka, ktorú som dostatočne nevzal do úvahy. Hoci bol príchod čierneho prezidenta do Bieleho domu oslavovaný ako konečné prekonanie najväčšej škvrny na najväčšej demokracii sveta, ukazuje sa, že predsudky pretrvávajú.
„Je nepopierateľné,“ triezvo komentuje Drewová, „že prezidentova rasa má signifikantný podiel na tom, akým deštruktívnym spôsobom sa o ňom hovorí a ako sa mu oponuje.“
Dvojka z domácich úloh
S vedomím napísaného sa teda môžeme spýtať, aká je prezidentova súvaha? Moja odpoveď znie: chválitebný v domácej politike, nedostatočný v zahraničnej.
