Polícia rozobrala barikády a zdá sa, že po troch týždňoch sa hongkonské protesty končia. Ruku do ohňa za to dať nejde, ale informácia, že na mieste sa zdržiavalo už len tridsať demonštrantov, tomu silne nasvedčuje. Za ten čas sme sa naučili alebo sme si potvrdili niekoľko skutočností.
Čínske vedenie neplní dohody. Zmluvu s Veľkou Britániou, ktorá v jednom štáte umožňovala dva politické systémy, Peking buď nemyslel vážne od začiatku, alebo platila len do chvíle, kým sa nerozhodol inak. Z jeho pohľadu to dávalo zmysel. Prečo v krajine, kde o všetkých aspektoch politického života rozhoduje politbyro ústredného výboru, trpieť, že zlomok populácie si zvykol, že o niektorých veciach rozhoduje sám? Veď ešte aj mnohí ľudia zo Západu obdivujú efektivitu čínskeho systému, kde sa netreba dlho dohadovať v parlamentoch či dokonca s ľuďmi z ulice.
Značná časť Hongkončanov to, samozrejme, vidí inak. Potešiteľné je, že protesty už neboli záležitosťou generácií, ktoré si ešte pamätajú britskú vládu, ale najmä mladých, čo zažili len súčasný stav. To, že ho chcú brániť, znamená, že povedomie o niekdajšej (iste nie ideálnej, ale aspoň nejakej) slobode neodchádza s pamätníkmi, ale prenáša sa ďalej. Uznanie si zaslúži aj odvaha demonštrantov, pretože si boli vedomí masakry spred štvrťstoročia na Námestí nebeského pokoja.
