Priam totalitne. Napokon, ako sa to zákonite stáva každej moci. Ešte mocnejšie jej centru. Lebo čo je moc? Donútiť iných, aby robili, čo nechcú. V tom je odroňstvo moci.
Celý život som sa snažila byť k svojmu egu slušná. Márne. Ako každé ego považuje slušnosť za slabosť, slaboduchosť až priepustku k odroňstvu. Najprv šomre, potom sa rozhadzuje, otravuje, požaduje. Nakoniec ani spať nedá a diktuje. Darmo sa jedujem.
Pred dvoma týždňami ego začalo dobiedzať do mojej hrdosti. „Čušíme, čušíme? Nemrzí nás, že štátne Centrum právnej pomoci poskytuje zadarmo právnu pomoc bohatému podvodníkovi, ktorý prepísal všetky majetky, ostal na nule a podľa hlúpych, ale platných predpisov je nemajetný úbožiak? Kde je tvoja hrdosť na tvoju skutočnú prácu v tejto oblasti? Fúj!“ „A čo,“ nafúklo sa ego pohŕdavo ďalej, „tvoje milované mimovládky, ty hlúpa zakladateľka presláveného Grémia 3. Sektora? Kolaborujú, klamú, predstierajú. A tie poslabšie skapínajú. Pekne si dobojovala.“
