Michal Hvorecký (1976) píše prózu a prekladá z nemčiny,
pracuje v Goetheho inštitúte
V súčasnej nemeckej literatúre sa viac ako kedykoľvek v dejinách presadzujú autorky a autori emigranti, ktorí píšu v nemčine, hoci nie je ich materčinou
Nemecký knižný trh chrlí okolo osemdesiattisíc titulov ročne. Aktívne publikuje viac ako dvetisíc vydavateľstiev. Beletria tvorí zhruba tretinu kníh.
V obrovskej konkurencii sa mladá autorka presadzuje mimoriadne ťažko. Olge Grjasnowej sa to podarilo už debutom. Knihu Rus je ten, ktorý miluje brezy, jeden z najdôležitejších románov mladej nemeckej literatúry uplynulého desaťročia, vydala ako dvadsaťsedemročná.
Predali sa desiatky tisíc výtlačkov, nasledovali preklady do mnohých jazykov aj divadelná adaptácia v berlínskom Divadle Maxima Gorkého.
Z privilégia do azylu
Spisovateľka sa narodila v roku 1984 v azerbajdžanskom Baku v ZSSR. Pochádza zo vzdelanej židovskej rodiny. Otec právnik, mama učiteľka hry na klavíri, už prababka pracovala ako lekárka.
Olga mala jedenásť, keď v rámci legálneho prisťahovaleckého programu prišla s celou rodinou do Nemecka.
Azerbajdžan, krajina večného ohňa obmývaná Kaspickým morom, sa už počas perestrojky a zvlášť po vyhlásení nezávislosti od Sovietskeho zväzu v októbri 1991 zmietal v občianskej vojne. Najväčšia republika Zakaukazska susedí na severe s Ruskom, presnejšie Dagestanom, na severozápade s Gruzínskom, na západe s Arménskom a na juhu s Iránom. Na juhozápade k nemu patrí autonómna oblasť Náhorný Karabach, na ktorý si uplatňuje nárok Arménsko.
Dlhodobo potláčané etnické spory prerástli po páde komunistického impéria do občianskej vojny, ktorá si vyžiadala tridsaťtisíc obetí. Storočia dávnych sporov neutlmila ani stalinská brutalita a masové násilné presuny obyvateľstva.
Hrôzostrašná gerilová vojna prerástla na niektorých miestach obývaných Azerbajdžancami do genocídy páchanej Arménmi. Názvy mestečiek a obcí Garadagly, Mešaly, Guščular či Agdaban zostávajú v kolektívnej azerbajdžanskej pamäti symbolmi hrôzy, no masaker v meste Chodžaly spoznala aj svetová verejnosť. V noci z 25. na 26. februára 1992 arménske ozbrojené sily zrovnali starobylé mesto so zemou. Počas niekoľkých hodín zomreli stovky ľudí. Na utekajúcich obyvateľov čakali vojaci v lesoch, kde sa dialo aj skalpovanie, spaľovanie zaživa, vypichovanie očí, týranie tehotných žien či vkladanie výbušnín do živých aj mŕtvych tiel.
Pritom Azerbajdžanská demokratická republika, založená v roku 1918, bola pomerne moderným štátom, ktorý ako prvý moslimský na svete umožnil volebné právo ženám.
V období Grjasnowej detstva tam však už vládol barbarský režim a s ním spojený ekonomický aj politický chaos. V etnických sporoch sa vyostril antisemitizmus. Židovská populácia v Azerbajdžane klesla zo šesťdesiattisíc v roku 1929 na sotva šesťtisíc dnes.
„Vyrástla som v privilegovanom prostredí, v dome plnom kníh, a s rodičmi, ktorým som nepotrebovala vysvetľovať, že chcem študovať, a nemusela som hneď zarábať peniaze, ktoré by sa nám súrne zišli.“
Po príchode do Nemecka sa rodina ocitla v azylovom centre. Grjasnowa sa vrátila do školy a počúvala vyučovanie v jazyku, ktorému nerozumela. Po roku hovorila plynulo po nemecky.
