Píše analytik Marian Majer
z Inštitútu pre stredoeurópsku politiku (CEPI)
Modernizácia dopravného letectva je chvályhodný zámer, ale zvolený spôsob ju zbytočne spochybňuje. Ministerstvo obrany jednoducho zabudlo na sľuby o transparentnosti.
Slovenská vláda minulý týždeň rozhodla o nákupe dvoch vojenských dopravných lietadiel spartan. To je samo osebe chvályhodný počin, keďže pôjde po dlhých rokoch o prvý veľký modernizačný projekt.
Po dokončení tejto akvizície dôjde k výraznému nárastu zdecimovaných dopravných spôsobilostí vzdušných síl a azda aj k zastaveniu hrozby úniku odborného personálnu. No proces, akým sa tak deje, vyvoláva otázky, ktoré toto inak jedinečné rozhodnutie posúvajú do tradičných vôd slovenskej politickej reality.
Utajovanie a zahmlievanie vo veci, v ktorej už niekoľko rokov existoval aký-taký politicko-odborný konsenzus, je javom vyvolávajúcim nedôveru, takú typickú pre v podstate všetky veľké tendre a nákupy, ktoré sa na Slovensku v uplynulých rokoch udiali.
Glváč kupuje lietadlá Spartan tajne, môžu stáť do 80 miliónov eurČítajte
Nespokojní Španieli
Rozhodnutie nakúpiť lietadlá od talianskeho výrobcu vychádza z výsledku šesť rokov starej súťaže, v rámci ktorej komisia zostavená vtedajším ministrom Jaroslavom Baškom koncom roku 2008 vyberala z trojice uchádzačov. Do súťaže sa v tom čase okrem výrobcu spartana Alenia Aeronautica (dnes už Alenia Aermacchi) prihlásil aj španielsky EADS CASA s lietadlom CASA C-295 a americký Lockheed Martin s Herculesom C-130J-30.
Výber pritom nebol úplne bezproblémový, keďže sa objavili pochybnosti, či súťaž nie je kvôli osobám, ktoré Talianov na Slovensku zastupovali a mali podľa medializovaných informácií blízko k vtedajšiemu vedeniu rezortu, vopred dohodnutá.
