Krv, pot a slzy, to v máji 1940 naordinoval Winston Churchill svojim Britom, keď sa stal premiérom. Žiadne plané sľuby, žiadna ľahšia cesta, žiadne ustupovanie či podkladanie sa Hitlerovi. Nie, Churchill ľuďom povedal pravdu, ktorá ich pripravila na to, čo muselo prísť.
Ak si niekto s odstupom času myslí, že to mal ľahké, pretože stál na čele mocného impéria, mýli sa. Nacisti v máji 1940 okupovali už takmer všetko, čo mohli, a práve vpadli do Francúzska.
Na východe si s nimi Stalin rozparceloval Poľsko a dodával im strategické suroviny, pretože v tom čase Hitlera považoval za spojenca. Vstup Ameriky do vojny si Churchill veľmi želal, ale musel čakať ešte rok a pol, kým k nemu po Pearl Harbor došlo.
Británia a jej slabá armáda teda po páde Francúzska stála sama proti veľkej presile, ale Churchill neuhol. Ani len nenaznačil, že by to chcel urobiť. Práve táto odhodlanosť čeliť očividnému zlu aj v napohľad beznádejnej situácii a za cenu veľkých obetí z neho spravila legendu, ku ktorej sa dnes s obľubou hlási kadekto.
Spoluobčania vyčerpaní vojnou si ho síce po jej skončení prekvapujúco nezvolili do úradu na ďalšie funkčné obdobie, ale o pár rokov neskôr sa mu za jeho vojnové služby odvďačili a vrátili ho, kam patril.
Ako do tohto príbehu pasuje Robert Fico, ktorého český prezident Miloš Zeman označil dobre že nie za dediča Churchillovho odkazu? Celá politická kariéra predsedu Smeru je o sľuboch.
