Desaťročia núteného bratstva počas komunistických diktatúr nasilu zatlačili do úzadia národnostné spory, nikdy však nedokázali vyliečiť ich príčiny. Demokracia a kapitalistická ekonomika môžu pomôcť časom kultivovať rámec, v ktorom národnostné spory prebiehajú. Ak je o to záujem.
Namiesto efektívneho prechodu na nový ekonomický systém bolo hlavnou témou prvých „porevolučných“ rokov na Slovensku osamostatnenie. Srbi, ktorí počas socializmu trpne sledovali, ako si iné národnosti „ukrajujú“ z územia, ktoré bolo podľa ich presvedčenia ich historickým majetkom, boli tiež vďačným publikom pre nacionalistov.
Podobne Maďari za komunizmu pasívne sledovali vlastné menšiny, ktoré pri trianonskom delení ostali „na nesprávnej strane plota“. Hoci Maďarsko bolo po zmene systému malým stredoeurópskym štátom s transformujúcou sa ekonomikou, v mnohých ľuďoch žila predstava veľkého a významného národa, ktorý veľmoci nespravodlivo „zrazili na kolená“.
Takzvaná dlhodobá zahraničnopolitická priorita Maďarska, ktorou bola snaha posilňovať vplyv na vybrané maďarské menšiny, bola rezíduom podobného komplexu, aký viedol k rozdeleniu ČSFR a balkánskym vojnám.
Nie náhodou sa „krajanský“ zákon nevzťahuje na Maďarov žijúcich inde než na exuhorských územiach. A nie náhodou sú korene tejto doktríny v časoch prechodu k demokracii, keď nacionalistické témy dominovali aj v ďalších transformujúcich sa štátoch. Na rozdiel od Srbska, ktoré neochotu vedenia realizovať kapitalistické reformy zakrývalo stále rastúcou agresivitou a veľkosrbským nacionalizmom, v Maďarsku prebehla transformácia úspešne. Pokiaľ význam „veľkosrbskej“ myšlienky v živote Srbov rástol, v Maďarsku boj za „Veľké Maďarsko“ pomaly strácal na intenzite. Ak si porovnáme absurdné návrhy na zriadenie druhej komory maďarského parlamentu pre občanov susedných štátov s aktuálnou novelou „krajanského“ zákona, musíme konštatovať, že ide skutočne o akýsi apendix pôvodne zamýšľaných opatrení.
