Píše Carl Bildt,
bývalý premiér a bývalý minister zahraničia Švédska
Osud Ukrajiny rozhodne aj o budúcnosti Ruska. Ak sa zmodernizuje, účinne obmedzí korupciu a klientelizmus, inšpiruje to aj Rusov. Opačný scenár podporí ich ochotu zakrývať svoju vnútornú slabosť predvádzaním sily navonok.
Keď sa ukrajinskí voliči 26. októbra vydali k volebným urnám, nebol v stávke len osud ich krajiny, ale aj budúcnosť značnej časti Európy. Jednoducho povedané: budúcnosť Ukrajiny rozhodne o budúcnosti Ruska a budúcnosť Ruska bude mať významný vplyv na budúcnosť Európy.
Keď sa pred viac ako dvadsiatimi rokmi rozpadol Sovietsky zväz a Ukrajina sa rozhodla pre nezávislosť, mnohí očakávali, že sa tejto krajine bude dariť lepšie než Rusku.
Udalosti sa však vyvinuli inak.
Najhoršie spravovaná krajina
Počas prvých desiatich rokov nového tisícročia ťažilo Rusko z kombinácie vysokých cien ropy a privatizácie starého ťažobného priemyslu v 90. rokoch, ktorá zvýšila jeho efektívnosť. Poníženie „modernizácie“ na prázdny slogan vtedy ešte nevyvolávalo žiadne bezprostredné obavy.
Naproti tomu Ukrajina sa stala najhoršie spravovaným postsovietskym štátom - nepotizmus a korupcia brzdili hospodárstvo a spôsobovali, že krajina čoraz viac zaostávala za ostatnými postkomunistickými krajinami.
Najvýrečnejšie je porovnanie s Poľskom: v čase vyhlásenia nezávislosti Ukrajiny mali obe krajiny zhruba rovnaký HDP na obyvateľa; dnes je poľský HDP viac ako trojnásobne vyšší.
Oranžová revolúcia v roku 2004 bola pre väčšinu Ukrajincov neúspechom. Rozchod s minulosťou, v ktorý dúfali, sa nekonal, namiesto toho politické prieky medzi novými vládcami krajiny zablokovali prijatie reforiem.
Rok 2004 však bol tiež trpkým neúspechom pre ruského prezidenta Vladimira Putina, ktorý sa snažil dostať svojho preferovaného prezidentského kandidáta Viktora Janukovyča k moci tým, že podporil masovú manipuláciu s hlasmi. Neúspech bol pre Kremeľ nepríjemnou ranou, ktorú neodpustil ani nezabudol. Nezdar oranžovej revolúcie vyniesol Janukovyča k moci až v slobodných a spravodlivých voľbách v roku 2010, pričom v roku 2012 sa Putin tretíkrát stal ruským prezidentom. Kľúčovou súčasťou jeho politiky bolo pritom vytvorenie novej eurázijskej únie.
Ukrajina medzitým od roku 2007 rokovala s Európskou úniou o dohode o voľnom obchode a asociačnej dohode, pričom tieto rozhovory boli zavŕšené začiatkom roku 2012. Navrhovaný pakt s Úniou bol síce plne v súlade s platnou dohodou o voľnom obchode medzi Ukrajinou a Ruskom, ale rozhodne nebol v súlade s Putinovým eurázijským projektom.
Ofenzíva
Pred rokom a pár mesiacmi začal Kremeľ ofenzívu, aby odvrátil Ukrajinu od dohody s EÚ, ktorú podporil dokonca aj Janukovyč a jeho Strana regiónov. Zvyšok - Janukovyčovo odmietnutie dohody, ľudové povstanie, ktoré ho zosadilo z funkcie, dve ruské invázie a tisíce ľudí zabitých v Donbase - už dobre poznáme.
Kremeľ sa usiluje o viac než len o anexiu Krymu a kontrolu nad donbaskou priemyselnou oblasťou; jeho cieľom je
