Píše Mária Jasenková (1972),
zakladateľka a riaditeľka detského mobilného hospicu Plamienok.
Text pôvodne odznel na konferencii TEDx
Ak robíme veci nielen pre seba, ale aj pre druhých, náš život dostáva zmysel a máme chuť ísť ďalej a tvoriť.
Verím, že väčšina z vás bude so mnou súhlasiť, keď poviem, že deti sú ten najcennejší dar, ktorý sme v živote dostali.
Koľkokrát som sa však pristihla, že som pozabudla, že nám boli darované len na krátky čas, a to väčšinou dovtedy, kým nájdu svoju vlastnú cestu životom. Boli nám darované preto, aby sme im pomohli vyrásť z malého zraniteľného semienka do jedinečnej rastlinky a zapustiť korene, ktoré ich potom ochránia aj pri výkyve počasia.
Vycítia viac, ako si myslíme
Väčšinou je to tak, že keď my odchádzame z tohto sveta, naše deti zostávajú. A ak sú ich životy ohrozené, dokážeme ich ochrániť. Sú medzi nami aj takí, ktorí zostávajú a ich deti odchádzajú a ktorí svoje deti ochrániť nedokážu. Tieto deti a ich rodiny potrebujú našu pomoc, ale zároveň môžu byť aj našimi veľkými učiteľmi.
Mnohokrát som sa presvedčila, že nevyliečiteľne choré deti, ktoré mám možnosť stretávať, sú múdre. Vedia či vycítia viac, ako si myslíme, a rozprávajú o sebe a o svete, v ktorom žijú, často inak ako my, dospelí. Najmä malé deti sa vyjadrujú hrou, kresbami či darmi, ktoré pre seba a pre iných vytvoria.
Keď som ich začala stretávať, nevedela som, čo im mám o chorobe a vážnych veciach v živote povedať. Dlho som hľadala odpovede napríklad na otázky: Čo vlastne deti o živote a smrti vedia? Čo im môžem povedať? Čo im povedať tak, aby im to v živote pomohlo?“
Zvládnu slzy, nezvládnu zradu
Som presvedčená, že dieťa je pripravené prijať pravdu povedanú citlivým spôsobom lepšie, ako si myslíme. Deti od bolesti neochránime tým, že o nej nebudeme hovoriť. Od nás, dospelých sa učia, ako sa radovať, ale aj ako trpieť a smútiť.
Deti potrebujú poznať jednoduchú pravdu, ktorej rozumejú tak, aby sa necítili samy a aby neboli zmätené. Potrebujú cítiť, že keď dávajú bolesť najavo, sme pri nich a dokážeme im byť oporou, aj keď je to pre nás ťažké. Potrebujú zažiť, že sa vieme s nimi smiať, radovať sa, vymýšľať a prežívať nadšenie z objavovania sveta. Potrebujú aj zažiť, že plakať a hovoriť o bolestných veciach je normálne. Potrebujú prejsť skúsenosťou, že im my, dospelí, im dokážeme byť oporou, aj keď je nám ťažko a plačeme. Potrebujú prežiť spolu s nami, že po ťažkej chvíli znova príde radosť, ktorej sa nebránime.
Dieťa zvládne slzy, ale z dlhodobého hľadiska nezvládne zradu. Zvládne smútok, ale z dlhodobého hľadiska nezvládne podvod. Tí, ktorí sa napríklad o smrti brata či sestry dozvedeli až dlho po tom, ako sa to stalo, bývajú často nahnevaní, že im to nepovedali a bolesť zo straty, ktorá je neodžitá im zasahuje do života viac, ako by chceli.
Priznajme pravdu
Dajme deťom príležitosť, hovoriť o tom, o čom chcú, hoci aj o bolestných veciach a netlačme ich hovoriť o tom, o čom hovoriť nechcú. Príroda nám ponúka mnoho inšpirácie. Napríklad listy, ktoré na jar vyrastú a sú krásne zelené, musia na jeseň uschnúť a opadnúť, aby potom mohli znovu vyrásť nové. Po každej búrke vždy po nejakom čase vyjde aj slnko, a aj v našom živote po bolesti môže znovu prísť radosť. Slzy sú ako dážď, ktorý odplaví bolesť, aby do života mohlo prísť niečo nové, a preto sa nehanbime a plačme, ak sa nám chce.
Odpovedajme deťom pravdivo na otázky, na ktoré sa pýtajú. A ak odpoveď nepoznáme, priznajme im to. „Ja neviem, prečo sa to stalo, niekedy v živote niekoho veľmi skoro stratíme a nerozumieme prečo. Nikdy naňho nezabudneme a vždy zostane v našom srdci.“ Ak s deťmi prežívame bolesť, buďme im zároveň aj oporou, aby vycítili, že nás nemusia chrániť.
Deti často chránia svojich najbližších, ktorých majú rady, lebo nechcú, aby trpeli. Často sú potom so svojou bolesťou samy. Ak to nedokážeme, hľadajme ľudí, čo im túto oporu aspoň prechodne dokážu ponúknuť. Prežívajme s deťmi aj radosť, tvorme, vymýšľajme a potom pochopia a naučia sa, že sa môžu hrať aj v dospelosti a ich život tak bude zaujímavejší a krajší.
Za zraniteľnosťou je sila
Stretávam sa s ťažko či nevyliečiteľne chorými deťmi už viac ako 18 rokov. Tieto deti mi zmenili život. Sú to takí malí princovia, ktorí sem prichádzajú na našu planétu, objavujú život a svet napriek tomu, že vedia či cítia, že raz musia odísť a zanechávajú mi do života rôzne posolstvá.
Tieto deti ma naučili, že radovať sa aj trpieť sa v živote učíme a radosť a smútok možno (naučiť sa) prežívať zároveň. Deti, ktoré stretávam, dokážu napriek bolesti žiť prítomnosťou a prežívať okamihy radosti. Všetci sme kedysi boli deťmi, a tak možno tajomstvo prijatia utrpenia je skryté dieťa v nás.
Tieto deti ma naučili, že to najcennejšie, čo na tomto svete máme, sú láskyplné chvíle, ktoré môžeme prežívať. A ak robíme veci nielen pre seba, ale aj pre druhých, náš život dostáva zmysel a máme chuť ísť ďalej a tvoriť.
Deti v Plamienku ma naučili, že dospelí nie sú iba silní, ale sú aj zraniteľní. A deti sú síce zraniteľné, ale nie sú slabé.
Musím sa priznať, že to, čo ma k týmto deťom v hĺbke duše priviedlo, bola moja zraniteľnosť a krehkosť. Skrývala som ju a občas aj teraz ju ešte stále skrývam. Dlho som chcela vytvoriť si masku, aby moju zraniteľnosť ľudia nepoznali, aby ju nebolo vidieť a cítiť, ale potom som si uvedomila, že vo svojej hlbokej podstate sa za zraniteľnosťou vždy skrýva sila. Ak si pripustíme svoju zraniteľnosť, sme naozaj tými, ktorými sme. A tak mi na záver dovoľte položiť otázku: Ak sa odvážime byť zraniteľní, čo sa nám vlastne môže stať?
Autor: Mária Jasenková
